| Čo sa dá robiť s márnotratnosťou politikov? (SME, 27.5.2006) |
| Dalibor Roháč • 28 May 2006 • Fiškálna politika • články |
V súčasnosti niet väčšej výzvy pre ekonómov a sociálnych vedcov než presadenie efektívnych spôsobov, obmedzujúcich moc politikov. Zdá sa totiž že tradičné ústavné zábezpeky žalostne zlyhávajú pri ochrane občanov pred vysokým zdanením, míňaním a deficitmi.
To, že politici majú prirodzený sklon k vysokým výdajom a deficitom je fakt. Existujú pre to rôzne vysvetlenia, ktoré sú do značnej miery komplementárne. Predovšetkým, vo väčšinovej demokracii sa politici obvykle usilujú o znovuzvolenie a preto majú sklon orientovať výdaje tak, aby sa zavďačili rozhodujúcim voličským skupinám. Demokracia je taktiež charakteristická nedokonalou informáciou o politikoch, ktorá vytvára priestor na „signalizačné hry.“ V tomto kontexte nimi ekonómovia rozumejú vysielanie rôznych signálov, ktoré majú za cieľ doviesť voliča k tomu, aby dal hlas úradujúcemu politikovi. Konkrétnou formou takýchto signálov je práve predvolebné míňanie na projekty, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie, ale ktoré naznačujú voličom, že politikovi na nich „záleží.“ Spravidla sú to tak tí najsnaživejší politici, tí, ktorým na voličoch „záleží“ najviac, ktorí sa správajú najmenej hospodárne a produkujú najväčší objem takýchto výdajov.
Existencia Európskej menovej únie vytvára podmienky pre to, aby sa takéto správanie politikov stalo mimoriadne nebezpečným. Ak by totiž rozpočtová nezodpovednosť národných politikov vyústila napríklad do finančnej krízy v Taliansku, dalo by sa očakávať, že by to bola práve Európska centrálna banka, ktorá by bola nútená sa zachovať ako veriteľ poslednej inštancie a taliansku vládu z krízy vykúpiť. Pochopiteľne by sa tak stalo na náklady všetkých, ktorí používajú eurá a držia v nich svoje úspory. Je jasné, že Pakt stability a rastu svoju úlohu pri obmedzovaní takéhoto morálneho hazardu neplní, ak už pre nič iné, tak preto, lebo je beztrestne ignorovaný ako Francúzskom tak aj Nemeckom.
Zdá sa teda, že v súčasnosti neexistuje spôsob, ako zabrániť svojvoľnému a nezodpovednému fiškálnemu správaniu politikov. A skutočne, veľkosť verejného sektora, jeho výdajov, ako aj veľkosť deficitov dosahuje v rozvinutých krajinách hodnoty, ktoré sú na samej hranici udržateľnosti. Nestačí sa spoliehať na to, že raz za dvadsať rokov sa k moci dostane politik, ktorý sa či už z odvahy alebo z nutnosti odhodlá k fiškálnej konsolidácii, je potrebné uvažovať o zmenách, ktoré by sklon vlády zväčšovať svoj rozpočet obmedzili systémovo. Jednou z možností by bolo zavedenie ústavných pravidiel, ktoré by sťažili schopnosť vlády vytvárať deficit, napríklad tým, že by deficitný rozpočet vyžadoval na schválenie kvalifikovanú väčšinu a prípadne by bola nejaká jeho úroveň učinená maximálnou možnou. Rovnako by bolo možné obmedziť možnosti vlády zvyšovať dane, tým, že by sa na ich zvýšenie vyžadovala opäť kvalifikovaná väčšina. Známy ženevský ekonóm, Charles Wyplosz navrhuje vytvorenie nezávislých komisií pre fiškálnu politiku, ktoré by mali podobný charakter ako centrálna banka a ktoré boli by oprávnené vydávať záväzné pravidlá pre fiškálnu politiku a vynucovať ich.
Akokoľvek problematické je zavedenie a vynucovanie uvedených pravidiel, ako aj budovanie reputácie prípadnej komisie pre fiškálnu politiku, malo by byť zrejmé, že jednoduché pokračovanie súčasného stavu, pri ktorom sa politici správajú, akoby rozpočty boli nafukovacie lopty, nie je žiaduce a vytvára vážne riziká pre ekonomický blahobyt v najširšom zmysle slova. Mali by sme si preto želať, aby sa snaha po obmedzení schopností politikov míňať stala vážnou témou aj na Slovensku.
|
|
.png)