D. de Tracy sám bol pomerne verzatilným mysliteľom, skúmajúcim otázky filozofické, pedagogické, lingvistické, prírodovedné či ekonomické. Jeho dielo ovplyvnilo čiastočne ekonómov ako Say, Charles Comte, Dunoyer či Bastiat, fyziológov ako Draparnaud, Broussais, Flourens, literátov a historikov ako Fauriel, Jacquemont, Stendhal, Sainte-Beuve, filozofov ako Young, Milne alebo Brown, ktorý chceli na základoch pozitívnej psychológie vybudovať morálnu vedu, politickú vedu a teóriu vzdelávania. V neposlednom rade zanechal vplyv na Augustovi Comtovi, Maine de Biranovi a Ampèrovi. Bol obdivovaný i v zahraničí, k jeho najznámejším znalcom patril Thomas Jefferson.
Destutt de Tracy sa narodil 20. júla 1754 v Paríži. Pochádzal, podobne ako Immanuel Kant zo starej škótskej rodiny. Jeho predok - Douglas Stutt dokonca bránil francúzskeho kráľa Karola VII. pred Angličanmi. Spolu so štyrmi bratmi odišiel do Francúzska, kde stali sa členmi škótskej gardy kráľa (neskôr Ľudovíta XI) a vládli v Assay en Berri. Potomkovia druhého z bratov získali pôdu v Tracy v Nivernais. Usídlili sa v Paray-le-Frésil, v Bourbonnais, kde nechali na vežu svojho hradu vyvesiť nápis Bien, bien acquis. Jeden z nich bol v roku 1676 spolu Catinatom generálom francúzskej pechoty. Jeho syn opustil služby po Utrechtskom mieri a jeho vnuk-otec A.L.C. Destutta de Tracy sa zúčastnil ťažení v Čechách a pri Hannoveri. Velil kráľovskej gendarmerie v Mindene kde bol vážne zranený a zomrel. Pri jeho smrteľnej posteli mu sedemročný Antoine sľúbil, že bude vojakom tak ako jeho predkovia.
Jeho matka ho vychovávala s najväčšou starostlivosťou, ktorá sa týkala predovšetkým jeho vzdelania. Štyridsať rokov neskôr si de Tracy spomínal, že jako malému mu vysvetľovali Cornelia Nepa, Plutarcha či Aristotela a že zvykol hovoriť o gréčtine, že je najkrajším jazykom na svete. Aký však naňho mala antická filozofia vplyv? Podľa toho, ako si Destutt de Tracy na svoje detstvo spomínal v roku 1796, nie práve najväčší: “Hneď po výuke latinčiny a rétoriky nasledoval takzvaný kurz filozofie, ktorý spočíval v niekoľkých chabých alebo celkom chybných náhľadoch na svet a metafyziku. Ale táto filozofia bola tak všeobecne považovaná za úplne zbytočnú a chybnú, že žiaden žiak sa ani len nesnažil vytvárať dojem, že sa ju učí, pokiaľ k tomu nebol dohnaný okolnosťami, a nikto sa nad tým ani nepozastavoval.” (citované v Picavet 1891, Chap. 5) Rovnako kriticky sa stavia dokonca i k dielu Aristotelovmu.
V Štrasburgu, kde strávil viacero rokov sa pravdepodobne zoznámil s myšlienkami Kantovými a Humovými. Čítal Montesquieua, Helvétia, Turgota a Condorceta, a navštívil Voltaira vo Ferney. Práve k Voltairovi si utvoril akýsi hlboký obdiv, nie nepodobný kultu osobnosti. Jeho stará mama, praneter Antoina Arnaulda (1612-1694) ho pravdepodobne naučila doceňovať Descarta.
Po smrti starého otca prebral vládu nad Paray-le-Frésil. Oženil sa so slečnou de Durfort-Civrac, a stal sa plukovníkom kráľovského regimentu Penthièvre. Neskôr vynašiel pre kráľovnine bály tanec, ktorý dodnes nesie jeho meno.
V roku 1789 bol Destutt de Tracy vyslaný aristokraciou z Bourbonnais do Generálnych stavov. Jeho cahier (program) obsahoval pomerne liberálne myšlienky, vrátane požiadavky občianskych práv, reprezentatívnej vlády a prísnej finančnej kontroly vlády. Kritizoval okrem iného i to, že veľká časť produktívnych aktivít francúzskych obyvateľov bola použitá na uspokojenie potrieb dvora a najvyššej aristokracie a že teda produktívna práca veľkého množstva ľudí slúžila len výstredným potrebám malej hŕstky. Ďalej žiadal vyrovnaný rozpočet a v období po Terore tiež odstránenie všetkých privilégií, zrušenie miezd a zákaz verejného angažovania sa pre kňazov, uniformizáciu mier a váh, právo na rozvod, ale hlavne úplnú slobodu venovať sa ľubovoľnému podnikaniu a odstránenie všetkých bariér pre obchod, ako aj slobodu tlače.
Napriek tomu však vstúpil do Národného zhromaždenia až 27. júna spolu s veľkou časťou aristokracie. Usadil sa však naľavo a hlasoval prakticky za každé opatrenie odstraňujúce starý režim. Privídal zrušenie poddanstva a desiatkov a tiež Deklaráciu práv človeka a občana. Na druhej strane však kritizoval zavedenie asignátov.
Podľa Picaveta (1891) si D. de Tracy vybudoval v Zhromaždení vzťahy so svojimi kolegami, La Fayettom, Sieyèsom, Mirabeauom, Volneyom, Talleyrandom a zrejme i s Condorcetom.
Počas sa vrátil k svojej práci plukovníka 78. regimentu pechoty, neskôr však bol vymenovaný za maršála a postavený na čelo kavalérie v La Fayettovej armáde. Po 20. júni 1790 La Fayette márne žiadal rozpustenie jakobínskeho klubu a potrestanie organizátorov manifestácie. Po 10. auguste sa La Fayette vzdal velenia a prekročil francúzsku hranicu. Po zatknutí Rakúšanmi bol väznený v Olomouci. Deň predtým ešte stihol podpísať časovo neobmedzené voľno pre Destutta de Tracyho, ktorý ho odmietol nasledovať mimo Francúzsko.
D. de Tracy sa následne vrátil do Paríža a usídlil sa v Auteuil so svojou matkou, manželkou a tromi deťmi. V rokoch, ktoré nasledovali sa venoval výchove svojich detí, štúdiu a udržiaval úzke kontakty s Cabanisom a Condorcetom. Študoval predovšetkým matematiku a prírodné vedy. Fyziku považoval za rovnako dôležitú pre kompletné vzdelanie ako literatúru, filozofiu a morálne a politické vedy. ”Pre život rozumného človeka, dobrého otca rodiny, osvieteného občana, jedným slovom racionálnej bytosti, rovnako ako pre prípravu na výkon akejkoľvek funkcie, je nevyhnutné, aby človek hneď po základných kurzoch kalkulu a geografie, dávajúcich mu všeobecnú predstavu o systéme sveta a o hlavných súcnach, ktoré ho tvoria a ktoré obývajú jeho povrch, študoval kurzy čistej matematiky, prírodnej histórie, chémie a fyziky, odkiaľ by získal poznatky o princípoch prírody a tiež všetky časti fyziky, ktoré nemožno podriadiť matematickému kalkulu, a nakoniec kurz matematiky, v ktorom sa bude aplikovať teória algebraickej analýzy na všetky vetvy prírody.” (citované v Picavet, 1891, Chap.5) Kritizuje Condorcetovo poňatie pravdepodobnosti a tvrdí, že pravdepodobnosť nemôže byť predmetom vedy.
D. de Tracy ďalej pochvalne pripomína výsledky snaženia významných chemikov, ktorým sa podarilo algebraicky vyjadriť stupeň afinity kyselín pre niektoré zásady. Podobne ako Pascal, i D. de Tracy hovorí o zázrakoch prírody: “Kto z nás, po tom, čo by tvrdil že nie zázraky ale absurdnosti by nás mali vzrušovať, by mohol kedy pochopiť úžasnú malosť čiastočiek tekutiny, ktorá koluje v nervoch hmyzu alebo extrémnu trvanlivosť vonných čiastočiek telesa, ktoré ním zaplní postupne celý priestor a to počas rokov a bez toho, aby stratilo čo i len trochu zo svojej hmotnosti? Kto by si vedel predstaviť ohromný počet svetelných lúčov, ktoré vychádzajú z osvetleného telesa, ktorého každý bod vysiela paprsok k všetkým ostatným bodom priestoru?A kto by si vedel predstaviť nedoceniteľnú subtilitu molekúl tejto hmoty, ktoré sa križujú a splývajú spolu takpovediac v miliardách rôznych smerov bez toho, aby vytvorili sebemenšiu prekážku alebo si zavadzali?” (ibid.)
Spoločenské vedy a filozofia sa podľa D. de Tracyho nachádzali v dobe podobnej astronómii sto rokov predtým. Locke zodpovedá Koperníkovi, Dumarsais Galileovi, Condillac Keplerovi a úlohou doby je predovšetkým vylepšenie nástrojov, ktoré používa, hľadanie vhodnej metódy a ujednotenie sa na spoločnom jazyku.
Počas Teroru, kedy D. de Tracyho priatelia – Condorcet, Daunou, Mercier či Lavoisier – boli zatknutí alebo nútení odísť z krajiny, D. de Tracy bol zatknutý a obvinený z neobčianskosti a aristokratickosti. Bolo mu zdanený 100 tisíc livres ako nutný príspevok na revolučnú armádu a na pomoc chudobným občanom. D. de Tracy bol väznený v Paríži. Jeho proces sa mal konať 11. thermidora, bol však zachránený pádom Robespierrovho režimu. Z väzenia sa vrátil podľa všetkého nezlomený a nestratil nič zo svojho presvedčenia. V čase keď mnohí filozofi (Rivarol alebo Châteaubriand) opúšťali svoje pôvodné názory a útočili na samotnú filozofiu a „filozofizmy,“ D. de Tracy považoval nešťastnú situáciu vlády Teroru za príležitosť k premýšľaniu a k zahájeniu novej, šťastnejšej epochy. „Francúzska éra by v nás mala vyvolať rozvoj rozumu a rast šťastia, ktorý by sme len márne hľadali v príklade minulých storočí, v ktoré sa v ničom nepodobajú na to, čo príde.” (D. de Tracy, 1803, str.11) Iba v niektorých krátkych pasážach ľutuje smrti Condorcetovej a Lavoisierovej a pripomína, že revolučný Konvent veľmi uškodil ľudstvu tým, že “že učinil rozum otrasným a tým, že napriek veľkým schopnostiam a veľkej cnosti niektorých jeho členov sa nechal ovládnuť fanatikmi, zločincami a podvodníkmi, čo samo osebe učinilo vopred zbytočnými i jeho najlepšie výtvory.” (D. de Tracy, 1819, str.167) Odhliadnuc od toho, len málokto by mohol z jeho prác vyčítať hrôzu a strach Teroru, ktorým bol Destutt de Tracy vystavený.
Krátko po skončení Teroru Konvent okrem iného organizoval verejné školstvo, zakladal základné a centrálne školy a Národný inštitút vied a umení. D. de Tracy sa v Inštitúte zaradil, tak ako jeho kolegovia Ideológovia, medzi členov sekcie analýzy vnemov. Hneď v apríli 1796 na jednaní sekcie presadzoval myšlienku, že ľudia existujú len ich vlastnými vnemami a že všetky bytosti pre nás existujú len prostredníctvom myšlienok, ktoré o nich máme. Pre D. de Tracyho všetky myšlienky pochádzajú z vnemov. Avšak vnemy samotné sú len našimi vnútornými zmenami a nedávajú nám odpoveď na otázku, čo ich zapríčiňuje. Ako teda získavame schopnosť skúmať naše okolie? Je to naša schopnosť vedomého pohybu, ktorá nám ukazuje vonkajšie telesá ako príčinu našich vnemov. Táto schopnosť, “motilité,” je teda mostom medzi ľudským vnútrom a zbytkom sveta. D. de Tracy požadoval, aby sa nová veda o ľudských myšlienkach nazývala ideológia.
“Mladí ľudia, to vám sa prihováram, to pre vás len píšem.
Prvý raz, čo sa jednému z vašich kamarátov prihodí to, že sa zanovito pripúta k myšlienke, ktorá sa bude zdať absurdná všetkým ostatným, starostlivo ho pozorujte a uvidíte, že je v takom usporiadaní mysle, že je preňho nemožné pochopiť veci, ktoré sú vám nad slnko jasnejšie. Tie isté myšlienky sa totiž u neho usporiadali úplne naopak ako u vás a sú naviazané a množstvo ďalších myšlienok, ktoré treba najpr odstrániť, aby sa tieto napravili.
Píšem túto stať, aby som vás ochránil jedného pred druhým, nie preto, aby som vás poučoval, ale preto aby ste si všimli, čo sa deje, keď myslíte, rozprávate a uvažujete. Pretože mať myšlienky, vyjadrovať ich a kombinovať sú tri rozdielne veci, ktoré su medzi sebou úzko spojené. V každej vete sa tieto operácie nachádzajú, sú tak prepojené, vykonávajú sa tak rýchlo a obnovujú sa tak často za deň, za hodinu, za okamih, že nám je zaťažko si uvedomiť, ako sa to v nás vlastne odohráva.“ (D. de Tracy, 1804, str.1)
Je teda vidno, že pre D. de Tracyho bola ideológia len všeobecnou vedou o ľudskom myslení, niečo, čo by sme dnes nazvali kognitívnou psychológiou, skúmaním toho, ako myslíme, rozprávame a argumentujeme. Ideológia, ktorá je dnes jedným z najkontroverznejších pojmov spoločenských vied je tak u Tracyho bez akýchkoľvek negatívnych konotácií. Názov ideológia mal svoje jadro v snahe odlíšiť novú vedu od starej metafyziky.
Začiatkom roku 1798 pripravoval Bonaparte expedíciu do Egypta a ponúkol D. de Tracymu post maršála. D. de Tracy mal vtedy 44 rokov a po dvoch dňoch rozmýšľania ponuku odmietol, čím sa vzdal pokračovania vojenskej kariéry, ktorá vypĺňala prvú polovicu jeho života. Od toho času sa venoval výhradne filozofickej a vedeckej práci v Inštitúte.
D. de Tracy školský reformátor
Z politickej stránky zanechal D. de Tracy významnú stopu na organizácii francúzskeho školského systému. Vo februári 1799 bol totiž povolaný do Conseil de l‘instruction publique s poslaním urýchlenia prác na novom školskom systéme. S podporou ministra vypracoval šesť obežníkov, v ktorých si kladie otázku, ako by mal nový systém vyzerať a dáva konkrétne rady aj vyučujúcim. Školstvo má podľa D. de Tracyho dať žiakom zdravé princípy súkromnej aj verejnej morálky a urobiť z nich po každej stránke osvietených občanov. Potrebná by bola výuka i gramatiky, ktorá by objasnila tvorenie myšlienok a citov u ľudí a nasledovaná by mala byť štúdiom histórie, pretože to si vyžaduje preexistenciu pevných princípov v hlavách žiakov. Tretí obežník je adresovaný učiteľom klasických jazykov a zdôrazňuje, že mladí ľudia nebudú schopní pochopiť princípy jazyka bez toho, aby mali predstavu o všeobecnej teórii gramnatiky a bez toho, aby vedeli, čo sa deje v ich hlavách, keď myslia a vyjadrujú svoje myšlienky.
Ako píše Picavet (1891), jeden z nasledujúcich obežníkov bol adresovaný učiteľom histórie. Ich výuka by mala dať žiakom všeobecnú znalosť o udalostiach, ktoré sa stali u rôznych národv a ktoré si zasluhujú pozornosť historikov. Varoval tiež pred tým, aby štúdium histórie len neviedlo k opakovaniu a prežívaniu starých predsudkov. Rovnako tiež tvrdil, že akokoľvek významná je história antického Grécka a Ríma, pozornosť by mala byť venovaná tiež dejinám národov Orientu.
Po prevrate 18. brumaira bol D. de Tracy menovaný senátorom, i keď ho Ústava z roku VIII len málo uspokojovala. 16. pluviôsa (február 1800) prezentoval v Conseil správu v ktorej ukazoval presný stav francúzskeho školstva a dával návrhy na jeho zlepšenie. Poukázal na to, že na výuku klasických jazykov používajú učitelia učebnice Gailove a Guéroultove, pre prírodnú históriu Buffonove, Jussieuove, Daubentonove, Lacépèdove a Cuvierove, pre hodiny matematiky zasa Bezoutove, Bossutove, Legendrove a Cousinove, pre hodiny fyziky a chémie zasa metódy a učebnice Fourcroyove, Brissonove, Guytonove, Haüyove, pre hodiny všeobecnej gramatiky Condillacove , Damaisaisove, Duclosove, Court de Gébelinove, Lockove a Harrisove atď. Podľa D. de Tracyho existoval rad iných učebníc gramatiky, ktoré by si tiež zaslúžili pozornosť.
Špecifickým problémom ostala výuka spoločenských a morálnych vied. D. de Tracy poukazoval na veľký úspech Ecole polytechnique prí výuke matematiky a domnieval sa, že vznik obdobných elitných pracovísk pre spoločenksých vedcov by vyprodukoval podobné efekty. Dokonca tvrdil, že nikto by nemal v Republike zastávať významnejšiu funkciu bezt toho, aby neprešiel nejakou école supérieure v Paríži. Také pracovisko aj bolo vytvorené, zmenou stanov Collège de France.
Destuttova správa bola Radou schválená a odoslaná ministrovi školstva, ktorý sa obmedzil len na to, že potvrdil jej príjem. Bonaparte sa v tom čase pripravoval na uchvátenie moci a preto nebol záujem na vytvorení centra kritického myslenia a „ideologickej agitácie.“
Napriek tomu, že bolo treba počkať ešte dlhý čas, D. de Tracyho myšlienky nakoniec našli vo Francúzsku uplatnenie a nie je ďaleko od pravdy tvrdenie, že i jeho vplyv stojí sa vznikom pomerne centralizovaného školského systému, ktorý však má niekoľko vysoko prestížnych ustanovizní vysokého školstva a to na poli ako prírodných, tak spoločenských vied.
Destutt de Tracy ekonóm
D. de Tracy bol ovplyvnený klasických liberalizmom Abbé de Condillaca, Johna Locka a Jean-Baptiste Saya. I preto jeho ekonomické myslenie spadá do tradície francúzskeho fyziokratizmu, čo dovoľuje tvrdiť, že D. de Tracy patril v istom zmysle medzi predchodcov dnešnej rakúskej školy. Skúmanie jeho diela teda nie je celkom bez zaujímavosti i pre historikov ekonomického myslenia, i keď na druhej strane je nutné poznamenať, že ekonomické úvahy ani zďaleka neboli v jadre D. de Tracyho záujmov.
D. de Tracy napríklad akcentuje význam dobrovoľnej výmeny ako základného kameňa fungujúcej spoločnosti. Rozpoznáva úlohu peňazí ako prostriednku riešiaceho nedostatky barterovej ekonomiky. Kritizuje infláciu ako prostriedok obohatenia dlžníkov na úkor veriteľov, k čomu istotne prispela i jeho osobná skúsenosť s emisiou asignátov. Rovnako kritizuje bankový systém založený na kartelizácií a vládou poskytnutých privilégiách, ktoré umožňujú nadmernú emisiu bankoviek a poskytovanie úverov vláde.
Odmietal aristokratické privilégiá a vyslovoval sa za prísne vyrovnaný fiškálny režim vlády. D. de Tracyho klasický liberalizmus je ďalej vidno v jeho odpore voči egalitarizmu montagnardov, v jeho presadzovaní laissez-faire režimu pre všetky odvetvia, ako aj v jeho akcentovaní vlády zákona. Preto žiadal vytvorenie polície na národnej úrovni so stálou organizačnou štruktúrou (v kontraste so svojvôľou orgánov Ancien régime a Revolúcie), súdy s porotami, sudcov, ktorí by boli nezávislí, verejných žalobcov, ktorí by boli odvolateľní i za jednoduché zanedbania povinností, existenciu jasných trestných pravidiel, ktoré by sledovali princíp proporcionality trestu a procesné právo, ktoré by umožňovalo každému spravodlivú obhajobu.
Čo sa týka potlačovania podvodov všetkého druhu, žiadal vytvorenie občianskych tribunálov, ktoré by prostredníctvom jednoduchých procedúr tvrdo postihovali predovšetkým podvodných podnikateľov a „peňazokazcov.“
Napriek tejto úlohe, ktorú D. de Tracy prisudzoval vláde a ktorá by mala byť organizovaná na národnej úrovni, bol si vedomý excesov, ku ktorým nekontrolovaná moc štátu môže viesť. Kritizuje preto vládou vytvorené monopoly a anticipuje modernú politickú ekonómiu analýzou rent-seekingu.
Rovnako kritizuje neprehľadnosť danových systémov a distorzie, ktoré niektoré dane spôsobujú. Dlho pred slávnym článkom Franka Ramseyho tvrdí, že zdaňované by mali byť komodity s neelastickým dopytom a uvádza okrem príkladu soli i príklad vody a vzduchu (daň z okien).
Jeho ekonomické náhľady v mnohom anticipujú neskorší rozvoj subjektivistickej ekonomickej teórie, tak ako aj náhľady jeho súčasníka Jeana Baptiste Saya.
D. de Tracyho vplyv
Ako píše Terrell (1999), D. de Tracyho vplyv je badať nielen vo Francúzsku, ale aj za jeho hranicami. Jeho práce boli preložené do taliančiny, ovplyvnili Jamesa Milla a ak má pravdu Rothbard (1995), tak vedúca osobnosť ruského liberálno-demokratického hnutia, Pavol Ivanovič Pestel, ktorý sa pokúsil o atentát na cára Mikuláša I., považoval D. de Tracyho Commentaire za svoju Bibliu. Podobne aj argentínsky prezident Rivadavia sa považoval za nasledovníka de Tracyho.
Asi najvýznamnejšiu úlohu v dejinách hrá D. de Tracyho vplyv na amerického prezidenta Thomasa Jeffersona. Anglicky vydaný preklad Commentaire a Traité de la volonté pod názvom A Treatise on Political Economy napríklad považoval za vhodného kandidáta najvplyvnejší ekonomický text v Amerike. V liste vydavateľovi píše: „The merit of this work will, I hope, place it to the hands of every reader in our country. By diffusing sound pirnciples of Political Economy, it will protect the public industry from the parasite institutions now consuming it, and lead us to the just and equal distribution of the public burthens from which we have sometimes strayed.“ Neskôr v liste markízovi de La Fayette uisťuje, že „his Political Economy has got into rapid and general circulation here, that is already quoted in Congress and out of Congress as our standard code, and that naming him in that as the author of the commentary on Montesquieu has excited a new demand for that work... These two works will render more service to our country than all the writings of all the saints and holy fathers of the Church have rendered.“ (citované v Terrell, 1999, str. 11) D. de Tracy nebol libertariánom, patril však k tomu lepšiemu, čo vo francúzskej tradícii politického myslenia nachádzame. Jeho členstvo v Senáte počas Konzulátu a Cisárstva mu dalo mnoho príležitostí prejaviť svoju klasickú liberálnu „ideologickú“ pozíciu. Vrcholom bolo jeho volanie po odstránení Bonaparteho v roku 1814, ktoré mu vynieslo návrat jeho šľachtického titulu kráľom Ľudovítom XVIII. neskôr toho roku. I počas Reštaurácie však prejavoval svoju liberálnu opozíciu proti absolutizmu Ľudovíta XVIII. a Karola X. Aktívne preto podporoval nastolenie liberálnejšej monarchie v júli 1830, avšak bol veľmi skoro sklamaný výsledkom. D. de Tracy zomiera v Paríži 10. marca 1836.
Literatúra:
Destutt de Tracy, Antoine Louis Claude: Commentaire sur "L'esprit des lois" de Montesquieu, Didot, Paris (1819)
Destutt de Tracy, Antoine Louis Claude: Eléments d’idéologie I: Idéologie, Courcier, Paris (1804)
Destutt de Tracy, Antoine Louis Claude: Eléments d’idéologie II: Grammaire, Courcier, Paris (1803)
Picavet, François: Les idéologues. Essai sur l’histoire des idées et des théories scientifiques, philosophiques, religieuses, etc. en France depuis 1789, Alcan, Paris (1891)
Rothbard, Murray N.: Classical Economics: An Austrian Perspective on the History of Economic Thought, Edward Elgar, London (1995)
Terrell, Timothy D.: The Economics of Destutt de Tracy, Mises Institute Working Papers (1999)
|
.png)