"There are those who still think they are holding the pass against a revolution that may be coming up the road. But they are gazing in the wrong direction. The revolution is behind them. It went by in the Night of Depression, singing songs to freedom." --- Garet Garrett "The Revolution was" (1938).
Veľká hospodárska kríza známa tiež ako Veľká Depresia sa bezpochyby radí medzi najvýznamnejšie udalosti 20. storočia. Všeobecnou teóriu a príčinami hospodárskych cyklov sa už zaoberal kolega Roháč. Pre pochopenie Veľkej Depresie je nutná zmysluplná teória hospodárskych cyklov. Väčšina ekonomických teórií považuje hospodársky cyklus, čiže "cyklický vývoj výroby a zamestnanosti", súbor investičných omylov (cluster of errors) v krátkom časovom úseku, za vlastnosť danú každému trhovému systému, za vrodenú vadu kapitalizmu. Od marxistov, ktorí vinia z cyklov kapitalistickú nadvýrobu, po keynesiáncov, ktorí vidia problém v nedostatočnom agregátnom dopyte a volajú po progresívnej vládnej politike ekonomického "dolaďovania" a deficitného financovania, väčšina ekonómov považuje cyklus za zlyhanie trhov inherentne dané systému. Kolega Roháč v stručnosti predostrel alternatívny teoretický pohľad, ktorý za hlavného vinníka označuje investičný boom, nastávajúci v dôsledku úverovej expanzie a zníženia úrokovej miery pod jej prirodzenú mieru ako aj všeobecné politické "bantovanie" s ekonomikou. Nasledovných pár riadkov je venovaných práve "opravným" politickým zásahom do hospodárstva nasledujúcim po vypuknutí krízy a ich zhubným následkom, pričom si uvedomujem riziko, že v mnohom budem opakovať už spomenuté.
Pri štúdiu Veľkej hospodárskej krízy je nesmierne zaujímavé skúmať nasledujúce politické snahy odvrátiť túto krízu, politiku prezidenta Hoovera ako aj Rooseveltovu politiku New Dealu. O celom súbore rozličných politík, ktoré sa ukrývajú pod označením New Deal (Nový Údel) sa zvykne súdiť, že bol úspešný, že zachránil americký kapitalizmus a ukončil Veľkú Depresiu. To však nie je nič viac než populárny mýtus, pričom sa dá povedať, že presný opak je pravdou. Hospodárske politiky prezidenta F.D. Roosevelta, ako aj jeho predchodcu H. Hoovera, Veľkú Depresiu neukončili, ale naopak, mali katastrofálne dopady na hospodárstvo USA a samotnú krízu efektívne o niekoľko rokov predĺžili.
Veľká depresia
Hospodárska kríza známa ako Veľká depresia oficiálne započala v októbri roku 1929 poklesom akcií na burze na Wall street v New Yorku. 24. októbra už akcie klesali priam vertikálne, začala sa šíriť panika a prví finančníci páchajú samovraždy. V ďalší týždeň prišiel známy Čierny utorok 29. októbra, keď sa začali predávať aj prvé zdravé akcie, aby sa zvýšila zúfalo potrebná platobná schopnosť peňazí.
Vznik tejto depresie môžeme vďaka spomínanej teórii celkom spoľahlivo vystopovať. Hlavným predpokladom vzniku Veľkej depresie v USA bol založenie centrálnej banky USA, Federálneho rezervného systému – FEDu v roku 1913, ktorý dovŕšil kartelizáciu amerického bankovníctva. FED sa stal zdrojom inflácie po zbytok storočia, vlastne až dodnes, inštitúciou, ktorá financovala extrémny nárast štátnej moci a stala sa zdrojom nevídaných hospodárskych cyklov. V 20. rokoch prevádzal FED veľkú infláciu, keď za osem rokov od roku 1921 až do 1929 došlo k nárastu vytlačených zlatom nekrytých peňazí zo 42,1 na 68,8 mld. dolárov, čiže k inflácii vo výške približne 63%. Táto inflačná politika mala niekoľko vrcholov (1922, 1924 a najmä 1927), ktoré inflačný boom viac ráz predlžovali, vždy pri príznakoch nadchádzajúcej trhovej reakcie.
Až v polovici roku 1929 došlo konečne po prvý raz od júna 1921 k zastaveniu nárastu peňažnej zásoby. Boom rokov dvadsiatych sa skončil a začala sa Veľká depresia, ktorá pre väčšinu ľudí ohlásila svoj príchod až krachom na burze v októbri 1929. Zrútenie trhov a nevyhnutný proces likvidácie mylných investícií sa teda začal. To sa dalo čakať a bol to zdravý, ba dokonca vítaný jav, ktorý znamenal návrat k "normálnemu kapitalizmu", pričom jediné, čo sa požadovalo bola trpezlivosť. Ak sa napr. kríza roku 1920 upravila za rok, nebol dôvod, prečo by kríza z roku 1929 mala trvať dlhšie. Jeden dôvod sa však objavil. Volal sa Herbert Hoover a 4. marca 1929 vystriedal Calvina Coolidgea v prezidentskom úrade.
Predĺženie depresie – Dejstvo prvé: Herbert Hoover
Populárny a často skloňovaný pohľad na prezidenta Herberta Hoovera hlása, že to bol extrémny zástanca laissez faire kapitalizmu a drsného individualizmu, ktorý odmietal zasiahnuť a spôsobil tak zhoršenie situácie, až do doby kým nenastúpil prezident F.D. Roosevelt. Pravdou je, že spôsobil zhoršenie situácie, ale rozhodne to nebolo vďaka nič nerobeniu. Hoover celé 20. roky dokazoval, že je zástancom silného štátu v ekonomike. Bol osem rokov ministrom obchodu a v tejto funkcii sa prejavil ako agilný zástanca korporativizmu, v príkrom rozpore zo smerovaním vlád prezidentov Hardinga a Coolidgea. Vďaka svojmu "aktivizmu" a "dynamizmu" bolo jeho ministerstvo jediné, ktoré zvýšilo počet zamestnancov z 13 000 na takmer 16 000 a výdaje z 24,5 na 37,6 miliónov dolárov. Zasadzoval sa o verejné práce, presadzoval spoluprácu medzi štátom, podnikateľmi a odbormi. Hoover bol svojou prirodzenosťou a aj pôvodným povolaním skrátka inžinier. Keď sa stal prezidentom a vypukla kríza jednoducho nevedel nekonať.
Až do roku 1929 bola politika laissez faire zhruba hlavnou reakciou amerických vlád na depresie. Laissez faire bol stanovený ako precedens už počas krízy v roku 1819. Skvelý prezident Martin Van Buren tak napríklad stanovil jasný a čitateľný kurz laissez faire nezasahovania počas Paniky v roku 1837. Prezident Warren Harding zdedil v roku 1920 po prezidentovi Wilsonovi povojnovú depresiu rokov 1920-1921, približne rovnako závažnú, ako tá o deväť rokov neskôr. Harding múdro nevypočul volania svojho ministra obchodu Hoovera a odmietol akékoľvek zásahy do ekonomiky. Nechal klesnúť mzdy, znížil vládne výdavky ako aj dane. Do roka bolo po kríze.
Hoover bol od samého začiatku rozhodnutý, že bude ovplyvňovať hospodársky vývoj všetkými dostupnými vládnymi prostriedkami. Hroziaceho poklesu miezd na ich prirodzenú mieru sa Hoover obával najviac. Zastával totiž názor, že vysoké mzdy sú podstatnou zložkou národného bohatstva, a že ich udržanie je najdôležitejšou úlohou politiky, ak sa má kríza obmedziť a zvládnuť. Znovu začal zvyšovať úrokové sadzby, podporoval odbory, priemyselníkov nútil zvyšovať mzdy a zavádzal to, čomu sa až neskôr začalo hovoriť "keynesovská" taktika. Zvýšil totiž vládne výdaje a rozmnožil štátny deficit na dovtedy závratnú čiastku 2,2 mld. dolárov v roku 1931. Tieto výdaje smerovali do verejných prác a veľkolepých projektov (napr. monumentálne zbytočná Hooverova Priehrada), zvýšil dotácie do poľnohospodárstva, snažil sa udržať ceny poľnohospodárskych produktov na vysokej úrovni a vykupoval ich prebytky. V oblasti zahraničného obchodu Hoover presadil na jar 1930 tzv. Hawleyho-Smoothovu colnú tarifu obmedzujúcu zahraničný obchod. Nový colný sadzobník, ktorý zavádzal najvyššie clá v dejinách USA, mal na americké hospodárstvo devastujúce účinky, jeho cieľom bolo hlavne zabrániť dovozu lacných zahraničných výrobkov. Ostatné štáty sveta však zareagovali obdobne a zdvihli colné bariéry, čím efektívne ochromili svetový obchod a postarali sa o výrazné zhoršenie ekonomickej situácie vo svete (pričom práve tento protekcionizmus sa značnou mierou zaslúžil o rozšírenie krízy aj do Európy). Hoover taktiež dramaticky obmedzil imigráciu. Všetky jeho politiky však len viedli k väčšiemu hospodárskemu úpadku.
Hoover však predsa mal medzu, ktorú neprekročil. Bol to manažér a ideológ korporativizmu, avšak nikdy nepropagoval centrálne plánované hospodárstvo a dokonca sa vyjadril, že zabráni všetkým pokusom "vpašovať do Ameriky fašizmus zadnými dverami." Preto keď bol predložený plán (tzv. "Swoopov plán" podľa G. Swoopa, šéfa General Electric) na násilnú kartelizáciu amerického priemyslu – štátom vytvorené a podporované kartely mala riadiť federálna vláda a pomocou nich stabilizovať (t.j. zvyšovať) ceny a stabilizovať (t.j. obmedziť) výrobu – zamietol ho, s odôvodnením, že je fašistický. Nebezpečenstvo ekonomickej fašizácie tak síce bolo zažehnané, ale, ako uvidíme, len nakrátko.
Roku 1932 Hoover dramaticky zvyšuje dane (napr. daňové prirážky vzrástli z maximálnej výšky 25% na 63%). Kríza sa však aj naďalej predlžuje najmä vďaka Hooverovej "úspešnej" politike udržiavania vysokých miezd. Vysoké mzdy sa stali hlavnou prekážkou hospodárskeho ozdravenia. Od konca roka 1929, keď bola nezamestnanosť na úrovni 6%, stúpala táto postupne spolu s neustále rastúcimi reálnymi mzdami až na 26% na prelome rokov 1932 a 1933. Hoover bol prvý, kto porušil všetky kanóny laissez faire a zapojil celú federálnu mašinériu do márneho ekonomického boja s hospodárskou krízou. So svojou "novou" a nevídane aktívnou hospodárskou politikou, predzvesťou New Dealu, tak učinil prvý krok k vlečúcemu sa úpadku. Už to vyzeralo, že horšie to byť nemôže. Prezidentské voľby však vyhráva Franklin Delano Roosevelt...
Predĺženie depresie – dejstvo druhé: FDR
Franklin Delano Roosevelt (FDR) by mohol byť charakterizovaný ako sympatický, činorodý gentleman, ľahko ovplyvniteľný, bez jasnej politickej línie a pevného presvedčenia, s túžbou všetkým sa zapáčiť. Bol to, inými slovami, politický oportunista, demagóg a populista, diletant bez vlastných princípov, túžiaci po moci a hlavne veľký talent v naháňaní volebných hlasov. H.L. Mencken o Rooseveltovi povedal: "Keby zajtra dospel k presvedčeniu, že otvorená podpora kanibalizmu by mu priniesla volebné hlasy, ktoré tak veľmi potrebuje, začal by najneskôr v stredu na zadnom dvore Bieleho Domu vykrmovať misionára."
V svojej predvolebnej kampani sľubovali FDR a jeho "Mozgový Trust" (R. Moley, R. Tugwell, S. Rosenman, A. Berle, H. Morgenthau Jr., gen. H. Johnson, J McGoldrick, H. Hopkins a ďalší) Američanom Nový Údel na vyriešenie krízy. Jeho volebný program, obsahoval mnoho nejasných a zastretých formulácií, v ktorých si každý mohol nájsť to svoje. Avšak niektoré body jeho programu, ak by sa uskutočnili, mohli naozaj prispieť k ukončeniu krízy. Rooseveltov prvotný Nový Údel mal totiž, okrem iného, zrušiť zbytočné úrady a komisie, znížiť platy, znížiť vládne výdavky o 25%, ukončiť vládne pôžičky a vládne deficity a mal vyrovnať vládne rozpočty. FDR nazýval Hoovera "najväčším márnotratníkom v dejinách", ktorý "vŕši úrad na úrad, komisiu na komisiu, a to všetko za peniaze daňových poplatníkov." Ale praktická aplikácia jeho programu vyzerala napokon úplne opačne. John Flynn v tejto súvislosti hovorí o Druhom Novom Údele resp. o Novom Novom Údele. Hneď prvý Rooseveltov rozpočet mal totiž najväčší deficit v dejinách USA – 3,3 mld. dolárov, a ďalšie rozpočty už len prekonávali predchádzajúce, Roosevelt napokon dokopy utratil trikrát viac než všetci dovtedajší prezidenti dohromady (vrátane vojnových výdavkov, samozrejme). FDR sa taktiež pričinil o vznik obrovského množstva nových štátnych inštitúcií (napr. NRA, USMC, AAA, FDIC, NLRB, USES, FHA, CCC, AMA, FCC, RRB, SEC, CAA, CEA, PWA, FCA, FNMA a veľa ďalších).
Dňa 4. marca 1933 sa teda FDR ujal úradu ako tridsiaty druhý prezident Spojených štátov amerických. Vôkol bola ekonomická paralýza, ale vo vzduch už visela spása. (Ba čo viac, vo vzduch viselo aj odvolanie nenávidenej prohibície. Od 6. apríla už mohli Američania piť beztrestne alkohol, čo významne pozdvihlo morálku občianstva.) Washington bol po nástupe FDR, ako sarkasticky poznamenáva John Flynn:
"plný Veľkých Myslí a Veľkých Mysliteľov – mladých mudrcov z Harvardu, Yaleu, Princetonu a hlavne Columbie, s tabuľkami a rovnicami; kukuričných filozofov z Kansasu, Kalifornie, ... obhajcov rozličných teórií ... papierových peňazí a inflácie."
5. marca zvoláva FDR mimoriadne zasadanie Kongresu (volebné výsledky z roku 1932 zabezpečili demokratom výraznú väčšinu v oboch komorách), ktorými začalo povestných "prvých sto dní" Rooseveltovej vlády. Počas tohto rekordne krátkeho času bola prijatá väčšina "protikrízových" opatrení Rooseveltovho programu. Tento program nemal žiadnu konkrétnu ekonomickú líniu, FDR bol s ekonomickou vedou oboznámený len zbežne (presnejšie ako píše Flynn: "Je celkom možné, že nikto nevedel o tomto predmete menej než Roosevelt."), pričom Rooseveltovo zákonodarstvo väčšinou buď rozširovalo, alebo len neodborne "vylepšovalo" normy prijaté za prezidenta Hoovera. FDR taktiež vyhlasuje bankové prázdniny, zakazuje vývoz zlata a striebra, odpútava dolár od zlatého štandardu, devalvuje ho, zakazuje súkromné vlastníctvo zlata a upravuje jeho kúpnu cenu. Jeho cenu odteraz fakticky určuje sám Roosevelt, ako píše Flynn:
"Každý deň sa schádzali Morgenthau a Roosevelt s šéfom RFC J. Jonesom, aby stanovili cenu zlata. Stretávali sa ráno pri Rooseveltovej posteli, keď prezident raňajkoval svoje vajíčka. Tam Roosevelt rozhodoval o cene zlata na daný deň. Jedného dňa si želali cenu zvýšiť. Roosevelt to rozhodol. Dnes to bude viac o 21 centov, prikázal. To je šťastné číslo – tri krát sedem. A tak sa aj stalo. V tú noc si Morgenthau zapísal do svojho denníka: Keby ľudia vedeli, ako sme stanovovali cenu zlata, boli by zdesení."
Avšak najzlovestnejšími opatreniami z tejto prvej Rooseveltovej várky sa ukázali byť dva zákony: National Industrial Recovery Act (NIRA, 1933), zakladajúci úrad National Recovery Administration – NRA, a Agricultural Adjustment Act (AAA, 1933), zakladajúci úrad Agricultural Adjustment Administration – AAA, ktoré zahŕňali pokusy obmedziť produkciu, zdvihnúť ceny a mzdy a zorganizovať celú ekonomiku do série poľnohospodárskych a priemyselných kartelov, čím by sa efektívne privodila fašizácia americkej ekonomiky, ktorej sa Hoover pôvodne tak obával.
Podľa ustanovení NIRA sa mali koordinovať priemyselné odvetvia, stanovovať výrobné kvóty, obmedziť "neefektívny" konkurenčný boj, zvyšovať mzdy, stanoviť minimálny a maximálny pracovný čas. Jednotlivé priemyselné a obchodné odvetvia mali navyše povinnosť vyhotoviť súpisy výrobných podmienok, tzv. kódexy čestnej konkurencie, ktoré zakazovali nočnú prácu, stanovovali minimálne ceny atď. V New Jersey tak potom napr. mohol byť krajčír Jack Magid poslaný do väzenia za to, že predal oblek za 35 centov, pretože pokrokoví krajčíri a úradníci z NRA stanovili minimálnu cenu obleku na 40 centov.
Opatrenia NIRA boli postavené na mylnom predpoklade, že umelým donútením zdvihnúť mzdy sa podarí zdvihnúť aj kúpnu silu a následne tak aj obnoviť obchod a produkciu. V NRA si neuvedomili, že zvýšenie miezd bude znamenať len presun kúpnej sily zo zamestnávateľov a investorov na robotníkov a taktiež, že zamestnancov nebude nikto zamestnávať, pokiaľ z toho nebude prameniť zisk a zvýšením platov bude nutné veľké množstvo zamestnancov prepustiť, čím sa ešte aj ich kúpna sila navyše zníži. Hazlitt napísal:
"Je zjavné, že podľa súčasného programu N.R.A. sa americký spotrebiteľ stane obeťou série remesiel a priemyslov, ktoré sa v mene "spravodlivej súťaže" stanú monopolmi pozostávajúcimi z jednotiek, ktoré súhlasia, že si nebudú príliš konkurovať; budú obmedzovať produkciu, udržovať ceny — robiť vlastne všetko, čo monopoly zvyknú robiť. Americký spotrebiteľ bude platiť vyššie ceny nielen kvôli vysokým mzdám, ale aj vďaka nespočetným obchodným dohodám. Stupňujúca sa rigidita miezd, ktorú zo sebou prinášajú odbory bude stupňovaná ešte väčšou rigiditou, ktorú tieto dohody privodia cenám veľko- a malo-obchodným. "
Poľnohospodári dostali zase svoju AAA, kde sa utrácali milióny dolárov na výkup úrody, ktorá bola systematicky ničená (ovos pálený, prasce vybíjané a pod.), alebo sa platilo priamo roľníkom, aby úrodu rovno zaorali. Toto všetko v mene zvyšovania cien.
NIRA a AAA boli v roku 1935 prehlásené Najvyšším súdom (SCOTUS) za protiústavné. V prvej polovici tridsiatych rokov bol totiž SCOTUS poslednou baštou obrany ekonomickej slobody a ústavných princípov starej republiky, ktorý zavrhoval mnohé Rooseveltove opatrenia. Mohli za to hlavne ctihodní sudcovia Willis Van Devanter, James C. McReynolds, Pierce Butler a George Sutherland prezývaní tiež "Four Horsemen of Reaction". Až v druhej polovici dekády, keď odišli Van Devanter (1937) a Sutherland (1938) na odpočinok a Roosevelt ich mohol nahradiť sudcami viac sympatizujúcimi s jeho politikou, bol odpor Najvyššieho súdu konečne zlomený. A tak aj praktiky a myšlienky NIRA a AAA sa znovu zaviedli v nových zákonoch.
Vysoké mzdy a ceny boli stále hlavné ciele politiky. Roosevelt a jeho tým stále nechápali, že klesajúce mzdy a ceny sú výsledkom krízy a nie jej príčinou. A tak aj naďalej bojovali len s prejavom krízy, kým príčinou boli vlastne oni sami. A situácia sa ani naďalej vôbec nezlepšovala. Nezamestnanosť bola v roku 1937 (dosiaľ najlepšom) síce "len" 14,3%, ale už čoskoro znovu prudko stúpa takmer na 20%. Rok 1937 zaznamenal znovu prudký prepad ekonomiky. Podľa ekonóma Roberta Higgsa bolo toto dlhé trvanie depresie čiastočne spôsobené aj nesmierne nízkou mierou súkromných investícií. Prejavil sa tu fenomén neistoty režimu, keď sa investori po prvý raz v dejinách USA obávali o bezpečnosť majetkových práv a politického režimu v krajine vo všeobecnosti. Nedostatok investičnej dôvery na ich strane je ľahko pochopiteľný, keď sa zmeria množstvo zákonov, daní, regulácií a opatrení ohrozujúcich a obmedzujúcich ich majetkové práva. Fašizácia ekonomiky ako aj pritvrdzujúca sa rétorika FDR a vlády im navyše nedávali vôbec žiadne záruky, že nedôjde k drastickému vývoju v podobe nejakej kolektivistickej diktatúry.
Roosevelt aj v ďalších rokoch pokračoval s rozličnými programami a zákonmi (napr. Social Security Act – 1935 zakladajúci moderné sociálne zabezpečenie a welfare state (podrobnejšie napr. tu); Revenue Act of 1935 radikálne zvyšujúci dane – niektoré až po 75%; National Labor Relations Act – 1935 posilňujúci odbory; Banking Act of 1935; nový Agricultural Adjustment Act z roku 1938; Fair Labor Standards Act – 1938 nahrádzajúci NIRA; Administrative Reorganization Act – 1939 znamenal významný presun moci z kongresu na prezidenta; a množstvo ďalších), ktoré však priniesli len sklamanie alebo zmiešané výsledky. Jediná metóda, ktorú FDR ovládal dokonale bola metóda politická: zdaňovať, míňať a byť znovu a znovu zvolený. (Poradca prezidenta Roosevelta Harry Hopkins zhrnul základnú stratégiu New Dealu takto: "We shall tax and tax, spend and spend, elect and elect."). Účinnosť jeho opatrení bola len púhou fasádou, ktorá sa však za čas premenila na pozlátenú legendu prežívajúcu dodnes.
Čo však ďalej ostáva prezidentovi, ktorý čelí pokračujúcej hospodárskej kríze a ktorému dochádzajú možnosti konať? Začne sa chystať na vojnu. Koncom tridsiatych rokov sa Roosevelt porozhliadol po svete a začal zbrojiť a budovať "arzenál demokracie". Flynn ironicky poznamenáva:
"Ten veľký divadelný sukces – Nový Údel – mal byť stiahnutý z repertoáru. Prezident sám poznamená, že zabíja svojho populárneho hrdinu. "Už viac žiadny Dr. Nový Údel," povedal. "Odteraz to bude Dr. Vyhrať Vojnu." A malo to byť ešte grandióznejšie predstavenie – veľká dráma spásy sveta."
Pre zbrojenie však FDR potrebuje spoluprácu priemyslu a podnikateľov, musí preto ustúpiť od mnohých predchádzajúcich politík a rady najagilnejších new-dealerov rednú vo veľkom striedaní stráží rokov štyridsiatych. Armáda ešte stále nezamestnaných narukuje a americké hospodárstvo sa postupne mení na vojnovú ekonomiku. Plné zotavenie ekonomiky tak nastane až po skončení vojny, demobilizácii a zrušení regulácií. Dlho po smrti FDR, až roku 1946 začína skutočná povojnová prosperita.
Záver
Hospodárske politiky prezidentov Hoovera a Roosevelta predstavujú priam učebnicový príklad toho, čo počas krízy vyvolanej hospodárskym cyklom v žiadnom prípade nerobiť. Bránenie likvidácií zlých investícií, požičiavanie peňazí krachujúcim podnikom, produkovanie inflácie, udržiavanie vysokých miezd a cien - bránenie deflácii reguláciami, podporovanie spotreby sociálnymi dávkami a podporovanie nezamestnaných štátnou podporou len predlžujú odstraňovanie následkov inflačného boomu a spôsobujú celý rad nových spoločenských problémov.
Obdobie vlády Hoovera a Roosevelta však nebolo len hospodárskou kataklizmou, zmenilo aj politickú podobu USA. Ich programy totiž odrážali vieru, že komplexná ekonomika si vyžaduje aktívnu a centralizovanú vládnu kontrolu. Dopady tohto nazerania sú zjavné. Moc štátu v ekonomike ohromne vzrástla, hlavne na úkor prosperity obyvateľstva. Revolučnou zmenou bola premena federálneho usporiadanie USA, keď federálna vláda prebrala zodpovednosť za to, čo predtým prináležalo štátom, podnikom a jednotlivcom. Ale najpodstatnejšia zmena sa udiala v mysliach ľudí. To, čo sa kedysi vnímalo ako osobný, či miestny problém, sa stalo problémom celonárodným, vyžadujúcim si celonárodné riešenia, všeobecné blaho sa stalo legitímnou požiadavkou vyžadujúcou si pozornosť centrálnej vlády. Jasnozrivým sa tak dnes javí komentár Gareta Garretta:
"So it was that a revolution took place within the form. Like the hagfish, the New Deal entered the old form and devoured its meaning from within. ... A government that had been supported by the people and so controlled by the people became one that supported the people and so controlled them. Much of it is irreversible. That is true because habits of dependence are much easier to form than to break."
Literatúra:
-
Anderson, L. William. "The U.S. Economy Is Not Depression-Proof." The Ludwig von Mises Institute, 26. 7. 2002.
-
Blahož, Josef. "F. D. Roosevelt: Opustená Cesta." Obzor, ed. Postavy a Osudy, Bratislava 1988.
-
Flynn, John. "The Roosevelt Myth." Fox&Wilkes, San Francisco 1998 (50th Anniversary Edition).
-
Garrett, Garet. "The Revolution was." Caldwell, Idaho: Caxton Publishers, 1953 [1938].
-
Hazlitt, Henry. "The Fallacies of the NRA." American Mercury (December 1933, V.30.120, str. 415–23); The Ludwig von Mises Institute, 2. júl 2003.
-
Higgs, Robert. "Regime Uncertainty: Why the Great Depression Lasted So Long and Why Prosperity Resumed after the War." The Independent Review, Vol. I, No. 4, Spring 1997, s. 561-590.
-
Janda, Kenneth & Berry, Jeffrey & Goldman, Jerry. "The Challenge of Democracy: Government in America." Houghton Mifflin Company, Boston, 2. ed., 1989.
-
Johnson, Paul. "Dějiny dvacátého století." Rozmluvy, Praha 1991.
-
Powell, Jim. "America’s Greatest Depression Fighter." LewRockwell.com, 23. decembra 2003.
-
Powell, Jim. "Greatest Heroes Who Fought FDR’s New Deal." LewRockwell.com, 9. decembra 2003.
-
Rothbard, Murray. "America’s Great Depression." The Ludwig von Mises Institute 2000 Fifth Edition, [1963], Auburn Alabama.
-
Šíma, Josef. "Trh v čase a prostoru: Haykovská témata v současné ekonomii." Liberální institut, Praha 2000.
|
.png)