Americká veľká depresia konca dvadsiatych a priebehu tridsiatych rokov je mimoriadne kľúčovým javom, a to z viacerých dôvodov. Jej hĺbka a dĺžka bola v moderných dejinách bezprecedentná, dala zrod politike tzv. New Dealu a viedla k obrovského nárastu moci štátu. Nie je prehnané tvrdenie, že reakcia akademikov na ňu svojím spôsobom položila základ súdobej makroekonómii, založenej na neoklasických a keynesiánskych tézach. Pochopenie príčin Veľkej depresie je preto veľmi dôležité a každý, kto sa oň seriózne pokúsi, si zasluhuje uznanie. Ako si však ukážeme v tejto práci, rozšírené predstavy o jej príčinách a „liečbe“ nie sú udržateľné a mali by byť zavrhnuté. Myslíme si, že teóriou, ktorá je jediná schopná uspokojivo vysvetliť hospodárske fluktuácie, je rakúska teória hospodárskeho cyklu a že táto teória teda poskytuje i vyvetlenie príčin Veľkej depresie a jej intenzity.
Rakúska teória cyklu
Nebude ťažké si rozmyslieť, čo musí byť účelom akejkoľvek teórie hospodárskych fluktuácií. Podstatou hospodárskeho cyklu je omyl. Nie však len omyl jediný a izolovaný, ale celý súbor omylov, ktoré sú objavené vo veľmi malom časovom úseku. Inak povedané, definičným znakom hospodárskeho cyklu je séria zistení podnikateľov, že investičné aktivity, v ktorých sa angažovali, nie sú rentabilné. Takéto zistenia sa pochopiteľne dejú neustále, čo je zapríčinené neistou povahou podnikateľskej aktivity a obmedzenosťou individuálnej znalosti. To, čo ich však robí znakom hospodárskeho cyklu, je to, že sú nahromadené v jednom krátkom časovom úseku. Z uvedeného si môžeme teda ľahko odvodiť, že účelom teórie hospodárskeho cyklu je vysvetlenie jednorázovej kumulácie chybných rozhodnutí podnikateľov.
V čom spočíva rakúska teória hospodárskeho cyklu? Čo ju robí odlišnú od alternatívnych vysvetlení? Predovšetkým uvedomenie si časového rozmeru výroby a štruktúry kapitálu. Výrobné procesy uskutočňované podnikateľmi môžu byť rôzne dlhé, závislosti od ich kapitálovej náročnosti. Poznamenajme, že podobný výrobok môže byť vyrobený rôzne dlhými výrobnými postupmi, používajúcimi rozličné množstva práce a kapitálu.
Kapitál samotný pritom nie je homogénnym statkom, ako by sa mohlo zdať z neoklasickej mikroekonómie. Kapitálové statky sú v mnohých prípadoch komplementárne a teda na zmenu spôsobu výroby je nevyhnutné modifikovať celú štruktúru kapitálovú štruktúru, nie len pridať či ubrať istý počet „jednotiek“ kapitálu.
Od čoho však závisí tá „správna“ kapitálová štruktúra? Treba, aby výrobné procesy boli krátke a používali jednoduché kapitálové statky alebo aby boli veľmi okľukové? Okľukovejšie a kapitálovo náročnejšie výrobné postupy umožňujú toho vyrobiť viac pri zachovaní najviac rovnakého množstva práce. Aká je však optimálna miera kapitálovej náročnosti výroby? Pochopiteľne že odpoveď na túto otázku sa bude rôzniť, každý výrobca totiž čelí iným podmienkam. Inak povedané, neexistuje jedna optimálna dopredu poznateľná miera kapitálovej náročnosti výroby. Avšak všeobecne vzaté, zložitosť a okľukovosť výrobného procesu bude závisieť predovšetkým od ochoty jednotlivcov vzdať sa súčasnej spotreby v prospech väčšej spotreby v budúcnosti, inak povedané od časovej preferencie jednotlivcov.
Časová preferencia sa odráža v ochote ľudí sporiť. Ak ľudia viac sporia, viac zdrojov je disponibilných pre podnikateľov na to, aby zvýšili okľukovosť a kapitálovú náročnosť výroby, ak ľudia naopak sporia menej a viac spotrebovávajú, tak sú podnikatelia nútení uspokojovať ich potreby kratšími a jednoduchšími výrobnými postupmi. Ochota ľudí sporiť a vzdávať sa spotreby v prospech budúcnosti sa cez trh zápožičných fondov odráža v úrokovej miere. Tá teda nie je primárne peňažným fenoménom, ale odrazom časovej preferencie.
Úroková miera sa však môže za určitých okolností stať peňažným fenoménom. K tomu prichádza za situácie, kedy centrálna banka môže diskrečne manipulovať s peňažnou emisiou a množstvom úverov v ekonomike.
Ak je teda zásahom centrálnej banky úroková miera znížená pod mieru, ktorá zodpovedá časovej preferencii, vzniká dojem, že sa „celospolečenská“ časová preferencia znížila a že je rentabilné púšťať sa do časovo a kapitálovo náročných investičných projektov. Keďže sa však časová preferencia spotrebiteľov v skutočnosti neznížila, je zjavné, že na dokončenie a rentabilitu mnohých z týchto projektov neostávajú reálne zdroje. Inak povedané, vo svete vzácnosti nemôžu mať ľudia všetko – aj viac súčasných spotrebných statkov, aj viac kapitálových statkov. Zníženie úrokovej miery pritom vytvára dojem, že sa zvýšilo množstvo úspor, využiteľných na investičné projekty. Toto množstvo sa však nezvýšilo, nakoľko sa neznížila súčasná spotreba jednotlivcov. Centrálna banka síce dokáže manipulovať s úrokovou mierou či s množstvom fiat peňazí, nedokáže však robiť zázraky – nie je schopná zvýšiť množstvo reálnych zdrojov v ekonomike. Napriek tomu však zásah centrálnej banky uvádza v chod sériu jednaní podnikateľov, vychádzajúcich z predpokladu reálne zníženej časovej preferencie. Podnikatelia vlastne ani nepotrebujú poznať skutočnú časovú preferenciu, pre nich je dôležité mať informáciu o dostupnosti úverov. Problém teda nastáva v momente, keď táto informácia neodráža skutočný stav úspor – v tom prípade o hovoríme o umelom investičnom boome.
Skutočnosť, že neexistujú reálne zdroje na dokončenie všetkých investičných projektov, musí byť jedného dňa odhalená. Vtedy sa začína bust, zostupná fáza hospodárskeho cyklu, v priebehu ktorej sú nerentabilné investičné projekty odstránené a kapitálová štruktúra ekonomiky je daná do súladu s časovou preferenciou jednotlivcov. Táto fáza je spojená so zvýšenou mierou nezamestnanosti, ktorá však – za podmienky existencie slobodného trhu práce – je len dočasným a krátkodobým javom. Ďalším sprievodným javom zostupnej fázy hospodárskeho cyklu môže byť pokles cien meraných cenovými indexmi, predovšetkým v dôsledku poklesu miezd a cien v odvetviach vzdialených finálnej spotrebe. Práve tie zaznamenávajú najvyššiu volatilitu v rámci hospodárskeho cyklu. Je tomu tak preto, lebo investičný boom a aj následná likvidácia nerentabilných projektov sa uskutočňuje práve v odvetviach produkujúcich kapitálové statky vyšších rádov.
Je nešťastným zvykom považovať vzostupnú fázu hospodárskeho cyklu za „dobrú“ a zlorečiť fázu zostupnú. Realita by nás však mala nabádať k opaku, v skutočnosti je to investičný boom, založený na zhluku omylov, ktorý stojí za neskoršou nutnosťou odstraňovať chybné podnikateľské rozhodnutia a teda aj za zvýšenou mierou nezamestnanosti. Fáza zostupná je naopak ozdravnou procedúrou, ktorú navracia ekonomiku do súladu s ochotou jednotlivcov vzdávať sa súčasnej spotreby v prospech budúcej.
Nutnou podmienkou ozdravného charakteru depresie je umožnenie čo najväčšej pružnosti cien a miezd a hlavne zastavenie ďalšieho umelého zvyšovania objemu úverov. Inými slovami je nevyhnutné aby vláda nielenže nezasahovala do korekčného procesu zavádzaním cenových regulácií, podpôr v nezamestnanosti, výkupov niektorých produktov, atď., ale aby neživila ďalší umelý investičný boom či už fiškálnymi prostriedkami alebo prostriedkami úverovými.
Mýtus deflácie 1
Je zaujímavé poznamenať, že i keď by mnoho ekonómov mohlo zdieľať takúto interpretáciu hospodárskych cyklov, máloktorý by sa podpísal pod tvrdenie, že deflačné tlaky by boli v priebehu korekčnej fázy cyklu užitočné.
Najmä Milton Friedman sa preslávil svojim argumentom, že Veľká depresia bola tak dlhá a hlboká nie v dôsledku predchádzajúceho úverového boomu, ale v dôsledku nedostatočnosti monetárnej expanzie v rokoch 1929 až 1933.
Problémov Friedmanovho prístupu je viacero. Predovšetkým neexistuje dôvod pre to, aby pokles cenovej hladiny bol nejakým spôsobom príčinou hospodárskeho poklesu. Bolo by zaujímavé sa spýtať na to, aký kauzálny mechanizmus by mohol viesť k hospodárskemu poklesu v dôsledku zníženia cenovej hladiny.
Obava z toho, že ľudia „hromadia“ peniaze a nemíňajú ich, čím znemožňujú znovunaštartovanie ekonomiky, je úplne neopodstatnená. Neexistuje predsa žiadne zmysluplné kritérium toho, akú veľkú hotovosť by ľudia mali držať. A je celkom prirodzené, že v čase zvýšenej neistoty sú pripravení držať peňazí viac a nepodstatné výdavky odkladať. Takýto prístup je nielenže intuitívne správny, ale neexistuje proti nemu ani nijaký „makroekonomický“ argument.
Priebeh korekcie predsa nie je v nijakom smere závislý na rozsahu súčasných spotrebných výdavkov, skôr naopak – opatrnosť zo strany spotrebiteľov môže korekciu len urýchliť. Pravdou tiež je, že tzv. problém nedostatočného dopytu nejestvuje. Dopyt existuje stále. V čase recesie a zvýšenej neistoty sú len ľudia ochotní sa statky obetovávať menšie sumy peňazí, čo vedie k poklesu cien spotrebných statkov.
Nie je udržateľné tvrdenie, že by klesajúce ceny spotrebných statkov nejakým spôsobom ohrozovali podnikanie a likvidovali nielen chybné podnikateľské projekty, ale i tie, ktoré by inak boli bývali rentabilné. Ak ceny spotrebných statkov klesajú a podnikatelia očakávajú ich ďalší pokles, tak budú nižšie oceňovať statky vyšších rádov. To, čo pre podnikateľa hrá nejakú úlohu, nie je absolútna výška cien, ale cenový diferenciál medzi spotrebnými statkami a výrobnými faktormi. Preto klesajúca cenová hladina per se nemôže zmeniť nič na rentabilnosti alebo nerentabilnosti podnikateľských projektov.
Problémom samozrejme môže byť to, ak ceny výrobných faktorov nie sú pružné smerom nadol, čo môže mať pochopiteľne nebezpečné účinky pre všetkých podnikateľov, avšak to nie je problém deflácie, ale problém či už cenovej regulácie, pracovného zákonodarstva, moci odborov či existencie podpôr v nezamestnanosti.
Veľká depresia: príklad par excellence toho, čo sa nemá robiť
Predchádzajúce teoretické exkurzy neboli samoúčelné, pretože nám poslúžia pri interpretácií politík spojených s Veľkou depresiou, ktorú považujeme za vynikajúcu ukážku kumulácie množstva faktorov vedúcich k zhoršeniu, predĺženiu a prehĺbeniu hospodárskej depresie.
Predovšetkým je ale nutné identifikovať prvotnú príčinu depresie. Tou je – všeobecne vzaté – investičný boom, nastávajúci v dôsledku úverovej expanzie a zníženia úrokovej miery pod jej prirodzenú mieru. Otázkou je, či takáto úverová expanzia skutočne v rokoch predchádzajúcich Veľkú depresiu nastala.
Domnievame sa, že na túto otázku možno odpovedať kladne. Ako uvádza Murray Rothbard, celková peňažná ponuka rástla v priebehu rokov 1921 až 1929 priemerným ročným tempom 7,7 percenta a narástla o celkovú sumu 28,0 miliardy dolárov. Objem bankových vkladov sa zvýšil o 51,1 percenta a najmä objem pôžičkového kapitálu sa zvýšil o 224,3 percent. Zásadným údajom je ale nárast fiduciárnych peňazí o 63 percent.
Nárast v celkovej peňažnej ponuke bol v tomto období spôsobený viacerými faktormi. Od roku 1921 do roku 1929 vzrástli celkové zlaté rezervy z 2,4 na 3,0 miliardy dolárov, preto môžeme hovoriť o náraste nekontrolovaných rezerv. Ku kontrolovanému nárastu, ktorý bol podstatne vyšší než ten v prípade kontrolovaných rezerv došlo v dôsledku či už nákupov cenných papierov zo strany FEDu, alebo diskontných úverov poskytovaných centrálnou bankou.
Niektorí ekonómovia by mohli spochybniť, že išlo o monetárnu expanziu, nakoľko indexy spotrebiteľských cien boli buď stabilizované alebo klesali v priebehu dvadsiatych rokov. To však len ukazuje nevhodnosť cenových indexov pre meranie inflácie. Podstatným údajom je – ako sme si už povedali – reálny objem peňažnej ponuky. Jej nárast sa v priebehu investičného boomu nemusí prejaviť v bezprostrednom náraste indexov spotrebiteľských cien, nakoľko novovytvorené peniaze sú najčastejšie investované na výrobu kapitálových statkov vyšších rádov v odvetviach vzdialených finálnej spotrebe. Toto bol i dôvod, prečo vedenie FEDu v dvadsiatych rokoch – pod vplyvom Irvinga Fishera a jeho predstavy „stabilizácie cenovej hladiny“ – odmietalo pripustiť, že by nejaký inflačný problém existoval.
Takáto monetárna expanzia teda musela zákonite viesť ku korekčnej recesii. Otázkou je, či Veľká depresia svojím rozsahom a dĺžkou zodpovedala intenzite predchádzajúcej monetárnej expanzie. Myslíme si, že odpoveď na túto otázku musí byť záporná. Spojené štáty i svet už predtým zažili. Nejednu recesiu spojenú so zmenou kapitálovej štruktúry, nikdy však nešlo o recesiu takej dĺžky a intenzity. Recesia začiatku dvadsiatych rokov skončila v roku 1921 a podobne i predchádzajúce recesie obvykle nemali príliš dlhého trvania. Čo teda urobilo prípad Veľkej depresie tak výnimočným a dramatickým?
Na tomto mieste je užitočné pripomenúť poznatok, ktorý sme načrtli v našom teoretickom exkurze. Aby recesia splnila svoj ozdravný charakter, je nevyhnutné, aby jej nebolo bránené. Ak teda chceme, aby sa kapitálová štruktúra ekonomiky prispôsobila čo najrýchlejšie časovej preferencii, je nutné umožniť cenové prispôsobenie sa výrobných faktorov. Je nutné, aby mzdy pracovníkov v niektorých odvetviach klesli, je nutné aby nebola nezamestnanosť podporovaná podporami v nezamestnanosti. Je tiež nutné, aby sa zastavila peňažná expanzia a nepokračovalo sa v úverovom boome, ktorý by predlžoval fázu hromadenia chybných investičných projektov a vytváral nutnosť neskoršej avšak intenzívnejšej recesie. V neposlednom rade je nutné, aby vláda nezasahovala do korekčného procesu prostredníctvom fiškálnych nástrojov. Vládne výdaje či už v podobe výstavby diaľnic alebo podpôr poľnohospodárom či odvetviam ohrozených depresiou totiž – odhliadnuc od toho, že odoberajú zdroje z produktívnych využití – pomáhajú uchovať chybnú kapitálovú štruktúru a odďaľujú nutný korekčný proces.
Nie je ťažké si rozmyslieť, že tieto poznatky – akokoľvek inak mohli byť formulované – boli využívané počas recesií predchádzajúcich Veľkej depresii. Čo urobilo Veľkú depresiu historickým precedentom a čo podľa nášho názoru stojí za jej dĺžkou a intenzitou je to, že postupy použité na jej „liečenie“ spájali všetko to, čo sme si ukázali ako nekompatibilné so skrátením a urýchlením korekčného procesu. A v kontraste s rozšíreným presvedčením, nebolo to až za prezidenta Roosevelta, kedy začala rozsiahla socializácia ekonomiky a obrovské výdajové programy. V skutočnosti to bolo už za vlády prezidenta Herberta Hoovera, prezidenta, ktorý je obvykle označovaný za zástancu politiky laissez-faire, kedy začali dovtedy nevídané programy, ktoré boli pochopiteľne za Rooseveltových čias ešte intenzívnejšie. Počas svojho prejavu pri opätovnej nominácii za prezidenta Hoover o svojej vláde za Veľkej depresie prehlásil:
Nemuseli sme urobiť nič. To by znamenalo úplnú katastrofu. Namiesto toho sme sa stretli so situáciou majúc návrhy pre súkromný sektor a pre Kongres, návrhy najgigantickejšieho programu ekonomickej obrany a protiútoku aké kedy vznikli v histórii Republiky. A uviedli sme ho v chod.
Krátko po tom, ako začala v roku 1929 depresia, prezident Hoover zorganizoval v Bielom dome sériu jednaní s veľkými podnikateľmi a finančníkmi, ktorých výsledkom mala byť „koordinácia priemyslu a vládnych agentúr v jednotnej akcii.“
Jedným z najvýznamnejších cieľov prezidenta Hoovera bolo zabrániť poklesu reálnych miezd – niečo, o čom sme si povedali, že je mimoriadne nebezpečné v čase recesie.
Prvýkrát v histórií depresií, dividendy, zisky a životné náklady boli znížené predtým než poklesli mzdy.
S laissez-faire mal pramálo spoločné i rozsiahly program verejných prác či obmedzenia imigrácie. Okrem toho Hoover realizoval i rozsiahlu politiku podpôr poľnohospodárom, ktorá predznamenala obdobnú politiku za vlády prezidenta Roosevelta. Už v júni 1929 bol prijatý Agricultural Marketing Act, ktorým sa vytvárala Federal Farm Board (FFB). Tá hneď dostala 500 miliónov dolárov na pôžičky s až dvadsaťročnou splatnosťou pri nízkej úrokovej miere pre poľnohospodárske družstvá. FFB sa tiež darilo udržiavať umelo vysoké ceny niektorých plodín, udržiavajúc tak v existencii mnohých inak nerentabilných poľnohospodárov. Dôsledok takejto politiky nie je záhadou – poznáme ho koniec koncov z každodennej európskej reality – bola ním zvýšená produkcia niektorých plodín, hlavne pšenice a bavlny, ktorá viedla k tlaku na znižovanie jej ceny, čo si zasa „vyžiadalo“ ďalšie federálne intervencie.
K urýchleniu korekcie neprispel ani Smoot-Hawleyho tarif, ktorý sa skladal temer výhradne z položiek vylobovaných rôznymi záujmovými skupinami postihnutými depresiou. Okrem toho spustil vlnu protekcionistických opatrení na celom svete, ktoré prakticky rozvrátili medzinárodný obchod.
Mýtus deflácie 2
Povedali sme si, že k prekonaniu recesie je nevyhnutné, aby zdroj chybných podnikateľských rozhodnutí – úverová a monetárna expanzia – boli zastavené. V tejto súvislosti existuje názor obraňovaný predovšetkým ekonómami tzv. chicagskej školy, že monetárna politika začiatku tridsiatych rokov bola politikou reštriktívnou. Ekonómovia chicagskej školy tomuto javu prisudzujú – podľa nášho názoru chybne – zodpovednosť za hospodársky prepad.
Treba povedať, že monetárna politika v období po Strongovi výrazne menej inflačný charakter než počas jeho guvernérskeho obdobia. Z pohľadu nami načrtnutej teórie cyklu je úplne neopodstatnené prisudzovať zodpovednosť za recesiu neskoršej umiernenejšej politiky a nie Strongovej úverovej expanzii. Domnievame sa predovšetkým, že politika FEDu bola málo deflačná, že namiesto snahy zväčšovať kontrolované rezervy mal uskutočňovať politiku opačnú, aby zvýšilo dôveru v dolár ako menu zlatého štandardu a urýchlilo priebeh korekčného procesu.
Napriek tomu sa však domnievame, že v dôsledku viacerých faktorov nie je možné hovoriť o monetárnej reštrikcii v rokoch 1929-1933, ale len o spomalení inflačného vývoja.
V priebehu týždňa, kedy došlo k burzovému krachu pritom FED pridal takmer 300 miliónov dolárov, zdvojnásobil svoju držbu vládnych cenných papierov a diskontoval ďalších asi 200 miliónov pre členské banky FEDu. Koncom roka 1929 dosiahli celkové rezervy FEDu úroveň o čosi vyššiu než 20 miliónov dolárov pod svojou úrovňou z 23. októbra a boli teda takmer rovnaké. Na druhej strane však držba cenných papierov FEDom sa viac než strojnásobila o 375 miliónov dolárov. Faktom teda je, že v priebehu konca roku 1929 sa FED skutočne pokúsil o znovunafúknutie inflačnej bubliny. Neprišlo k tomu však ani nie tak jeho zásluhou – či vinou, ako by tvrdili ekonómovia chicagskí – ale v dôsledku poklesu rezerv nekontrolovaných FEDom.
Koncom decembra 1929 predstavitelia FEDu chceli upustiť od ďalšej inflačnej politiky. Začiatkom roku 1930 však vláda presadila masívny program lacných peňazí. Napríklad rediskontná sadzba newyorskej federálnej rezervnej banky klesla v priebehu roka z 4,5 percenta na 2 percentá. V priebehu roka celkové rezervy členských bánk FEDu vzrástli o 116 miliónov dolárov. Inflácia by bola zrejme vyššia, nebyť série bankových runov v roku 1930 a preto niektorí ekonómovia obviňovali a neprestávajú obviňovať FED z „deflačnej“ politiky.
V priebehu roku 1931 došlo k výraznému poklesu cien práve v odvetviach vzdialených finálnej spotrebe, presne tak, ako to naznačovala rakúska teória cyklu. Navyše v poslednom štvrťroku prišlo k prudkej deflácii, spôsobenej britským odpútaním libry od zlata. Strata dôvery k bankám a monetárnym inštitúciam vôbec viedla k poklesu rezerv nekontrolovaných FEDom 302 miliónov dolárov, čomu sa FED snažil brániť nárastom kontrolovaných rezerv predovšetkým v diskontovaných a nakúpených cenných papieroch. Inými slovami, ľudia strácajúci dôveru k finančným inštitúciám sa snažili previesť svoje bankové vklady na hotovosť, čomu FED čelil doplňovaním likvidity bankovému sektoru. Rovnako sa v čase poklesu akciových trhov míňalo účinkom i masívne diskontovanie cenných papierov.
V priebehu roku 1932 by bolo skutočne fantazijné hovoriť o deflačnom vývoji tak, ako to robia niektorí ekonómovia. Stačí si spomenúť na Glass-Steagall Act, ktorý výrazne zväčšil počet cenných papierov diskontovateľných u bánk Federálneho rezervného systému a umožnil používať vládne dlhopisy ako zástavu pre bankovky FEDu. Ku koncu roka 1932, celkové rezervy narástli o doposiaľ nevídaných 660 miliónov dolárov. Napriek tomu celková peňažná ponuka klesla o 3,5 miliardy. Toto bolo spôsobené predovšetkým celkovou stratou dôvery k bankovému sektoru, čo nútilo banky vytvárať si značné dobrovoľné rezervy. Tá bola zmenšená i odlivom zlata zo Spojených štátov a politikou operácií na otvorenom trhu v rovnakom čase. Neustále doplňovanie likvidity však udržiavalo pri živote mnohé nerentabilné investičné projekty a proces korekcie len predĺžilo. Ako poznamenáva Seymour Harris:
Likvidácia nepostúpila dostatočne ďaleko (...) [nákupy cenných papierov na otvorenom trhu v rokoch 1930 až 1932] odložili proces likvidácie a znižovania nákladov a tak len zvýraznili depresiu.
Na vine teda neboli vkladatelia, ktorí sa rozhodli vybrať si z bánk svoj majetok, aj keď prezident Hoover práve ich označoval za nepatriotov a škodcov.
Pravdou je to, že politika FEDu mala byť v rokoch 1929 až 1933 viac deflačná než bola. Prudká deflácia by zvýšila dôveru verejnosti k doláru ako zlatej mene, urýchlila by nevyhnutné likvidácie a odradila by od chybných kapitálovo náročných investícií. To k čomu v skutočnosti prišlo, t.j. masívne operácie na otvorenom trhu a masívne diskontovanie mali za následok akurát predĺženie a spomalenie korekčného procesu.
Zavŕšenie katastrofy: FDR a New Deal
V istom zmysle je oprávnené nazývať prezidenta Hoovera “umierneným,” či “zástancom laissez-faire” a to v porovnaní s jeho nasledovníkom, prezidentom Franklinom Delano Rooseveltom. Ak by sme totiž nazvali Hooverove politiky etatistickými a intervencionistickými, tak by sme asi nenachádzali slov pre politiky Rooseveltove.
Fiškálna politika Rooseveltova spočívala vo vytváraní historicky najvyšších deficitov za celú dovtedajšiu existenciu Spojených štátov. Za dvanásť rokov svojej vlády stihol minúť trikrát viac, než všetci predchádzajúci prezidenti dohromady.
Zaviedol organizáciu ekonomiku, nie nepodobnú fašistickej. Jeho NRA, ešte predtým než bola prehlásená za protiústavnú produkovala kódexy “správneho chovania” v jednotlivých odvetviach, stanovovala minimálne ceny a polovojenskými metódami kontrolovala, či niekto nahádou nepracuje mimo povolený čas.
Spolu s NRA bol prijatý i Agricultural Adjustment Act, ktorý znamenal výdavky dovtedy nepredstaviteľných rozmerov. Za dva roky – predtým ako bol prehlásený za protiústavný – stihla príslušná vládna agentúra poľnohospodárom zaplatiť 700 miliónov dolárov za ničenie úrody.
Inflačná politika pokračovala vo väčších rozmeroch. Väzba na zlato bola odstránená. Súkromné vlastníctvo zlata s výnimkou nemonetárnych použití bolo postavené mimo zákon. FED vymieňal bankovky za zlato už len cudzím vládam a centrálnym bankám a to pri novej parite.
Každý deň sa stretávali Morgenthau a Roosevelt so šéfom RFC Jesse Jonesom, aby stanovili cenu zlata. Stretávali sa ráno pri Rooseveltovej posteli, keď prezident raňajkoval vajcia. Tam Roosevelt rozhodol o cene zlata na daný deň. Raz si želali cenu zlata zvýšiť. Roosevelt rozhodol. Dnes to bude o 21 centov viac, nariadil. To je šťastné číslo – tri krát sedem. (John T.Flynn: The Roosevelt Myth)
Tvrdiť, že Rooseveltov team mal predstavu o pôvode depresie a o metódach jej liečby, nie je v našich očiach udržateľné. Zdá sa teda, že jedinou metódou, ktorú Roosevelt ovládal, bola tá, ktorú naznačil jeho poradca Harry Hopkins:
Budeme zdaňovať a zdaňovať, míňať a míňať, a budeme znovu a znovu zvolení.
Svedčí o tom predchádzajúci náčrt niektorých Rooseveltových politík, ako i to, že depresia nekončila. Po nesmelom oživení, či skôr opätovnom boome vyvolanom vládnymi výdavkami a chybnými náročnými projektami, zažila v roku 1937 krajina svoj druhý historicky najväčší hospodársky prepad. Spôsob, akým mu Roosevelt čelil, bol symptomatický: navršoval deficity – 1,18 mld. dolárov v roku 1938, 3,86 mld. dolárov v roku 1939, 3,92 mld. dolárov v roku 1940, 6,16 mld. dolárov v roku 1941 až šialeným vojnovým 57,42 mld. v roku 1943.
Zaujímavým námetom pre historika by mohla byť snaha prezidenta Roosevelta vmanévrovať Spojené štáty do 2. svetovej vojny ako prostriedok pre ďalšie a ďalšie vládne výdavky. V tejto práca sa však tejto – akokoľvek zaujímavej – téme, venovať bohužiaľ nebudeme. Obmedzme sa len na konštatovanie, že záverečný dozvuk Veľkej depresie nastal až v prepade roku 1946, ktorý už našťastie ostal “neliečený” Rooseveltovskými metódami.
Záver
Poučenie, ktoré si možno zobrať z Veľkej depresie, je mnohoraké. V prvom rade by sme radi zdôraznili, že intervencionistické politiky prezidenta Roosevelta a Hoovera neprispeli k “liečbe” depresie, ale naopak zvýraznili jej dĺžku a intenzitu. V druhom rade by sme si dovolili tvrdiť, že chybou v rokoch 1929-1933, ktorá viedla k predĺženiu depresie, nebola príliš deflačná politika FEDu, ale naopak politika málo deflačná a zneisťujúca.
Azda najvýznamnejšou lekciou, ktorú by si mal z tejto neradostnej epizódy ľudskej histórie zobrať každý spoločenský mysliteľ je to, že jedinou skutočnou cestou k prosperite je trh. Rakúska teória nám na príklade Veľkej depresie ukázala, že štátne zasahovanie nielenže recesiu spôsobilo, ale jeho pokračovanie túto recesiu prehĺbilo a priviedlo do nevídaných rozmerov. Ekonomická prosperita je krehká vec a – ako vidíme na príklade Veľkej depresie – v momente, keď politické rozhodnutia prijímajú šarlatáni, je ohrozená.
|
.png)