Domino Fórum 16/2003, 17. 4. 2003
Obhajcov skutočných liberálnych ekonomických reforiem čakajú ťažké časy. Ministerstvo sociálnych vecí len nedávno predstavilo návrh koncepcie dôchodkovej reformy. O mesiac nato minister financií zverejnil koncepciu reformy daní. Ešte predtým, než sa oba materiály a v nich obsiahnuté myšlienky dostali do popredia verejnej diskusie, médiá sa predbiehali v označovaní oboch pripravovaných reforiem za “pravicové” či “liberálne”. Mnohí si všimli, že ideovými tvorcami oboch návrhov sú ľudia, ktorí boli a sú pokladaní za presadzovateľov liberálnych myšlienok. V čom je problém?
Navrhované zavedenie povinnej kapitalizácie a zachovanie rozsahu povinného dôchodkového systému nemožno samo osebe v nijakom prípade považovať za krok k vyššej miere individuálnej slobody. Z liberálneho hľadiska nie je dôležité, či je dôchodkový systém priebežný, alebo kapitalizačný, ale to, či a do akej miery je povinný, respektíve dobrovoľný. Nijaký obhajca slobody určite neprotestuje proti prerozdeľovaniu ako takému, ale proti povinnému prerozdeľovaniu. To isté by malo platiť aj pre sporenie. Povinné sporenie môže byť prijateľnejšie vtedy, ak je schopné požadovanú úroveň dôchodkov zabezpečiť s nižšími sadzbami odvodov. Perspektíva ministerskej koncepcie je však v tomto ohľade skôr pochmúrna.
A čo rovná daň? Myšlienka zrušenia výnimiek nie je zlučiteľná s princípmi liberálne chápanej spravodlivosti. Ak niekto neplatí dane a niekto áno, spravodlivosť nezvýšime tým, že aj toho prvého prinútime vzdať sa časti svojich peňazí, len aby platil rovnako. Čo sa týka “rovnej” dane, nie je dôležité, či je sadzba dane rovná, alebo progresívna, ale aká je vysoká. Považoval by niekto 50-percentnú “rovnú” daň za liberálnu? Nie. Ale 5-percentnú? Asi skôr. V oboch prípadoch však nie preto, že je “rovná”, ale s ohľadom na jej úroveň. Daňovú reformu, ktorej výsledkom bude zvýšenie daňového bremena, nemožno preto vnímať ako krok k slobode.
Slováci si “liberalizáciu” či “trh” väčšinou spájajú s divokou privatizáciou, “dereguláciou” cien, zlou sociálnou situáciou či vysokou nezamestnanosťou. Liberáli ešte ani nestihli vysvetliť, že v týchto prípadoch nie je na vine sloboda a už sa črtá ďalšia pohroma.
Označovať v súčasnosti pripravované reformy daní a dôchodkového systému za “liberálne” nie je správne. Čo je však ešte horšie, v prípade ich neúspechu môže podobné zneužívanie pojmov zapríčiniť úplnú diskreditáciu liberálnej hospodárskej politiky na Slovensku na dlhé obdobie. Praktické uplatnenie princípov slobody v budúcnosti bude oveľa ťažšie, pretože ľudia liberálom budú len ťažko dôverovať. Pamätajme na slová francúzskeho mysliteľa Frédérica Bastiata, ktorý pred 150 rokmi bystro poznamenal, že “najväčšími nepriateľmi liberalizmu nie sú jeho odporcovia, ale neschopní obhajcovia”.
|
.png)