Domino Fórum 38/2002, 19. 9. 2002
Ludwig von Mises na konci svojho kľúčového diela Human Action tvrdí, že myšlienka slobody, a teda aj pretrvanie a prosperita civilizovaného sveta, je kriticky podmienená dvoma faktormi. Prvou nevyhnutnou podmienkou je, že budú existovať jednotlivci schopní odhaliť a spísať alebo inak zverejniť pravdy o princípoch fungovania spoločnosti, čo, samozrejme, nie je podmienka postačujúca. Slobodná spoločnosť nutne potrebuje ešte druhú skupinu ľudí, a to ľudí schopných a ochotných tieto pravdy ostatným sprostredkovať v čo najzrozumiteľnejšej a najpríťažlivejšej podobe. Aj keď najrôznejšie socialistické pseudoteórie na filozofickom, etickom, ekonomickom alebo kultúrnom poli už dávno utŕžili smrteľné rany, verejnosť je stále náchylná veriť lákadlám sociálnych inžinierov a prerozdeľovačov.
Základné spoločenské koncepty
Ako možno tento stav vysvetliť? Klasickí liberáli a libertariáni nie sú – na rozdiel od svojich kritikov – takí úspešní na poli sprostredkúvania svojich myšlienok verejnosti, ktorá si, úplne logicky, nepotrpí na čítanie akademických žurnálov a objemných kníh, a najmä rada prepadá socialistickému populizmu. Prvou lastovičkou v oblasti u nás takého potrebného liberálneho vzdelávania by sa mohla stať kniha Matúša Pošvanca Edov príbeh alebo Aký politik to s nami myslí vážne, ktorá vyšla v auguste tohto roku vo vydavateľstve Kalligram. Poďme sa teda pozrieť, ako sa nášmu autorovi podarilo splniť neľahkú úlohu osloviť bežného čitateľa liberálnymi myšlienkami na stopäťdesiatich stranách textu, ktorý podľa jeho slov “nie je typickou beletriou”.
Príbeh o Edovi, ktorý “bol stredne vysoký, pekne opálený chlapisko s príjemnou tvárou” a “kandidoval za premiéra”, je svojimi štyrmi dejstvami rámcom pre vysvetlenie podstaty základných spoločenských konceptov ako napríklad sloboda, súkromné vlastníctvo, trh, konkurencia, cenový systém, podnikanie. Analýze sú potom podrobené štátne zásahy, fungovanie politického procesu alebo niektoré špecifické oblasti života spoločnosti (kultúra, životné prostredie, vzdelávanie a podobne). Autor na dosiahnutie svojho cieľa ako didaktické pomôcky používa rozprávanie, dialógy (alebo skôr monológy hlavného rozprávača v prvej osobe, ktorý Edovi spoločenské princípy vysvetľuje) a v rámci svojej prózy sa usiluje o čo najjednoduchšiu argumentáciu. Tú občas ešte viac zľahčí deskripciou postáv alebo prostredia, v ktorom sa postavy rozprávania práve nachádzajú. Rozprávanie a pre autora naozaj typická forma jeho spracovania slúžia ako rámec argumentácie, v ktorej sú použité základné prvky ekonomickej analýzy, politickej teórie, základy filozofie a občas príklady z histórie (alebo histórie ideí).
Aký je správny politik?
Takýmto spôsobom Matúš Pošvanc postupne vytvára obraz “správneho politika”. Ako ho možno spoznať? Takýto politik sa netvári, že vie lepšie ako ostatní ľudia, čo je pre nich dobré, alebo že vie lepšie použiť ich vlastné peniaze. Edo má ďaleko od sociálneho inžiniera a prerozdeľovača sľubujúceho “bezplatné” školstvo, zdravotníctvo, knižnice atď. Jednoducho povedané: politik, ktorý “to s nami myslí vážne”, je voči politike skeptický a verí ľuďom. Neefektívne verejné programy nehodlá reformovať, ale odstraňovať, je ochotný a schopný zbavovať sa vlastnej moci.
Nie je však takýto postoj trochu naivný? Nie tak celkom. Nemožno, samozrejme, predpokladať, že by v dnešnej dobe mohol byť u voličov úspešný politik, ktorý by presadzoval úplné zrušenie regulácií (namiesto dnešnej nepodarenej “deregulácie”), zrušenie alebo razantné zníženie väčšiny daní, zrušenie štátneho sociálneho systému, odstránenie centrálneho bankovníctva alebo skutočnú decentralizáciu (secesiu, t.j. možnosť unilaterálneho odtrhnutia menších jurisdikcií). No skôr, ako mohol Edo vo svojom príbehu tieto liberálne zmeny uskutočniť, musel ľudí presviedčať, musel vysvetľovať a argumentovať, a o to sa usiluje aj samotná kniha. Systematická cesta k správnemu politikovi teda nespočíva v čakaní na náhodného reformátora (aký sa vyskytol napríklad na Novom Zélande v podobe Rogera Douglasa), ale práve v šírení myšlienok (slobody) na verejnosti, ktorá ich musí najskôr prijať za svoje a ich presadzovanie bude potom žiadať od politikov. Správny politik tak stojí až na konci, nie na začiatku cesty k slobodnej spoločnosti.
S úsmevom na perách
Text knihy je popretkávaný množstvom sugestívnych výrazov a názvov. Autor na prebale knihy čitateľov upozorňuje, aby nehľadali súvislosti s príbehmi “tety Danky Štýlovej” (pravdepodobne Danielle Steel), hneď na prvej strane dostáva 45 percent volebných hlasov “kandidát za Ľavicovú stranu strednej pravice”, a to v štátiku v strede svetadielu Apórue (čítaj odzadu), ktorý v prevažnej miere trpí “manažmentózou” (sociálnym inžinierstvom). Autor opisuje pozitívne skúsenosti z trhových reforiem v krajine Kiwi (Nový Zéland), pri vysvetľovaní spoločenských princípov používa poznatky svojej rozvetvenej rodiny, ktorá siaha od pradeda Frédérica Bastiata až po babkinho uja F. A. Hayeka (pozri rodokmeň “klasického liberála Edovho typu” na strane 147), sťažuje sa na úplatkárstvo v mestečku Korupcitown atď. Aj keď je v texte podobných humorných nápadov niekedy možno až priveľa, čitateľ to určite zvládne a často s úsmevom na perách.
Kniha Matúša Pošvanca nie je teoretickým rozborom alebo výnimočným literárnym dielom. Jej hlavným prínosom je na slovenské pomery úspešné sprostredkovanie základných liberálnych princípov prakticky akémukoľvek čitateľovi. Práve pre zrozumiteľnosť a prístupnosť ju možno len a len odporúčať.
|
.png)