Fórum občianskej spoločnosti 6/2001, jún 2001
Krízy z nadvýroby?
Trhová ekonomika je v mysliach ľudí vnímaná ako “vnútorne” nestabilný systém. Cyklické výkyvy zamestnanosti, výroby, “krízy z nadvýroby” alebo neschopnosť zabezpečovať vhodný rast sú vraj inherentnou súčasťou trhového mechanizmu. Moderné učebnice ekonómie sa hemžia opismi príčin nestability pomocou zaujímavých sínusoíd, definujú exo- a endogénne faktory. Okrem vojen, ropných kríz, nových technologických vynálezov likvidujúcich tradičné odvetvia hospodárstiev a iných činiteľov sú ako príčiny zmien v konjunktúre občas obviňované dokonca slnečné škvrny. Základná línia argumentácie hlavného prúdu ekonómie však stavia na tvrdení, že trh je sám o sebe chaotický a nedokáže zabezpečiť “rovnováhu”.
Od počiatku tridsiatych rokov, od obdobia Veľkej depresie, nastal zásluhou lorda Keynesa obrovský rozmach najrôznejších odrôd stabilizačných a proticyklických hospodárskych politík, ktorých zámerom je opravovať hospodársky vývoj, infláciou podporovať rast a zabezpečovať jeho vhodnú štruktúru a mieru, pomocou prerozdeľovacích mechanizmov regulovať zamestnanosť alebo stanovovať “optimálne” množstvo peňazí, ktoré má štátny emisný monopol – centrálna banka – vpúšťať do ekonomiky. Vedecké riadenie ekonomického života doviedlo vyspelý svet aj k takej absurdite, akou je zrieknutie sa zlata ako prostriedku výmeny a jeho nahradenie bezcennými kúskami papiera. Veď kto kedy videl, aby civilizovaný človek na konci druhého tisícročia bol závislý na nejakom zlate, keď sám je schopný vytvoriť si umelé peniaze, ktorých potrebnú sumu v obehu múdri centrálni bankári ľahko zabezpečia? Trh bez jednotiaceho cieľa s jeho decentralizovaným “riadením” by si s týmito ťaživými problémami určite neporadil.
Usmerňovanie a riadenie ekonomickej konjunktúry zásahmi štátu nie je však ničím iným, než neúspešným pokusom o liečenie chorôb, ktoré vyvoláva štát sám. Je to ako keby ste chceli pomocou preháňadla liečiť človeka, ktorému ste predtým zlomili nohu. Štát nie je ochotný ani pripustiť, že trhu láme obe nohy práve on, a vonkajšie prejavy problémov sa následne pokúša naprávať spôsobmi, ktoré vyvolajú ešte väčší zmätok. Nakoniec zo všetkých neduhov obviní pacienta. Najväčší ekonómovia minulého storočia presvedčivo identifikovali podstatu hospodárskych výkyvov kapitalizmu a ukázali, ako práve štát svojou politikou rozvracia ekonomický vývoj v čase a priestore.
Pohľad rakúskej ekonomickej školy
To, že jeden z najvýznamnejších mysliteľov minulého storočia, Friedrich August von Hayek, dostal v roku 1974 Nobelovu cenu za ekonómiu, je pomerne známe. Za čo ju však Hayek dostal, sa už až tak všeobecne nevie. Švédska kráľovská akadémia mu cenu udelila za jeho prenikavú analýzu príčin hospodárskych cyklov. Je zaujímavé, že Hayek dostal Nobelovu cenu v roku 1974 za dielo rozpracované ešte v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia v prácach Peňažná teória a ekonomický cyklus (orig. Geldtheorie und Konjunkturtheorie) a Ceny a výroba (orig. Preise und Produktion). Stalo sa to práve rok potom, čo umrel jeho predchodca, výnimočný kritik socializmu, štátnych zásahov a fenomenálny obhajca trhových princípov, Ludwig von Mises. Ocenenie Hayeka je aj ocenením neprehliadnuteľného Misesovho príspevku k rozpracovaniu “rakúskej” teórie hospodárskeho cyklu, ktorej tvrdenia musela uznať aj švédska –- poväčšine vôbec nie trhovým prístupom naklonená -– Nobelova komisia.
Rakúska teória hospodárskych cyklov je výnimočným pohľadom na problém údajnej nestability kapitalizmu. Vychádza z diela Švéda Knuta Wicksella, ktorý rozpracoval vzťah medzi peniazmi a úrokom. Ludwig von Mises bol prvý, ktorý skombinoval Wicksellovu peňažnú dynamiku s teóriou kapitálu svojho predchodcu a učiteľa Eugena von Böhm-Bawerka a vytvoril tak ucelenú “rakúsku” teóriu cyklu. Hayek teóriu mierne formalizoval a doplnil o pohľady klasických ekonómov Davida Ricarda a Johna Stuarta Milla. Táto teória neukazuje nič menej než to, že hospodársky cyklus je vyvolávaný peňažnou politikou centrálnej banky, ktorá determinuje správanie bánk a falošnými signálmi mätie správanie ekonomických subjektov.
Hayekova teória stavia na siedmich základných fundamentoch:
- Ceny sú signály ekonomickej aktivity odzrkadľujúce preferencie účastníkov trhu a vzácnosť jednotlivých zdrojov. Dôležitý je vývoj relatívnych cien – pomerov medzi cenami jednotlivých statkov. Ekonomické subjekty nevedia rozlíšiť, či zmeny cien vyvolal trh sám alebo centrálna banka pumpovaním nových peňazí do ekonomiky. To ich môže zmiasť a zdroje budú nesprávne usmernené.
- Úroková miera koordinuje ekonomickú aktivitu v čase. Ako podrobnejšie ukážeme neskôr, úrok ako cena kapitálu zabezpečuje súčasnú produkciu spotrebných statkov ako aj kapitálových statkov pre výrobu spotrebných statkov budúcnosti.
- Novoemitované peniaze “sa môžu tváriť” ako úspory, aj keď nimi nie sú, pretože subjekty trhu nezačali sporiť viac.
- Kapitálové statky sú komplementárne. Kapitál nie je homogénny a je rôzne zameniteľný. Ak sa postaví nový závod, je naň naviazané veľké množstvo pracovných síl a ostatného kapitálu – infraštruktúra, stroje atď. Po zatvorení takéhoto závodu nemožno kapitál len tak presunúť inam a trvá určitý čas, kým sa ľudia preškolia a zdroje použijú inde, ak je to vôbec možné.
- Ricardov efekt značí, že pri poklese úrokovej miery dochádza k uprednostneniu strojov namiesto pracovných síl.
- Tvrdenie Johna Stuarta Milla, podľa ktorého “dopyt po výrobkoch nie je dopytom po práci”, ktorá slúži k ich výrobe. Ak kupujete viac spotrebných produktov, ostane vám vo vrecku menej peňazí na úspory. Menej úspor, ktoré sú zdrojmi pre investície, vyvolá zníženie investičnej aktivity a pokles počtu pracovných miest.
- Dva druhy znalostí. Bežný ekonomický subjekt nevie, či zmeny na trhu sú zapríčiňované objektívne, t.j. odrážajú zmeny správania a preferencií účastníkov trhu, alebo či sú vyvolané zásahom štátu.
Po definovaní základných fundamentov Hayekovej teórie hospodárskeho cyklu môžeme pristúpiť k preskúmaniu toho, ako štát svojimi zásahmi vyvoláva “krízy kapitalizmu”.
Diskoordinácia ekonomických aktivít
K zmenám v zamestnanosti alebo výroby dochádza bežne. Raz prekvitá jedno odvetvie, raz iné. Technologické inovácie zapríčiňujú pokles zamestnanosti v určitých sektoroch, niektoré podniky krachujú. Trh je však v týchto prípadoch schopný korekcií a k naozaj fatálnym výkyvom nedochádza, až pokiaľ sa do systému nezačne “montovať” štát.
Trhový mechanizmus je založený na rozptýlených informáciách a preferenciách ekonomických subjektov, prejavujúcich sa v trhových cenách statkov a služieb. Voľný trh bez štátnych zásahov zabezpečuje koordináciu konania ľudí a alokáciu zdrojov podľa ich schopnosti čo najlepšie uspokojovať potreby participujúcich. Kontrola cien zo strany štátu vyvoláva zmenu správania ľudí a nealokuje zdroje do najlepších použití. Fatálne dôsledky to má na trhu kapitálu pri stanovení úrokových sadzieb.
Čo je to úrok? Ako ukázali Wicksell a Böhm-Bawerk, úrok je určovaný rozdielom medzi subjektívnym hodnotením súčasných (spotrebných) a budúcich (kapitálových) statkov zo strany ekonomických subjektov. Ľudia hodnotia súčasné statky vyššie a vzdajú sa ich, len ak im bude na oplátku poskytnutá vyššia mieru úžitku. Budúce statky ľudia hodnotia nižšie, pretože podceňujú budúcu spotrebu alebo si ju menej uvedomujú. Práve úrok zabezpečuje medzičasovú – intertemporálnu – koordináciu ekonomických aktivít a táto bude len vtedy efektívna, ak bude úrok stanovovaný na voľnom trhu podľa preferencií ľudí o hodnote súčasných a budúcich statkov.
V systéme centrálneho bankovníctva a štruktúrovanej bankovej sústavy tento predpoklad neplatí. Úroková miera ako cena kapitálu je stanovovaná úplne arbitrárne a nezohľadňuje (ani nikdy nemôže zohľadňovať) preferencie ekonomických subjektov ohľadne ceny kapitálu. V dnešnej dobe to prebieha na zasadaniach bankových rád centrálnych bánk, kde veľavážení ekonómovia vyhlasujú úrokové sadzby zohľadňujúce želaný vývoj trhov.
Ak dôjde k rastu poskytovania úverov, tie sa stanú menej vzácnymi a ich cena – úrok – klesne pod prirodzenú mieru, ktorá by bola nájdená na voľnom trhu. Aj keď došlo k expanzii úverov, ľudia nezmenili svoje rozhodnutia ohľadom úspor, ktoré sú zdrojom pre úvery – investície. Podnikatelia, rozhodujúci sa na trhu o investovaní do určitých aktivít podľa ich výnosnosti, sú navigovaní podľa “falošného signálu” centrálnej banky a projekty, ktoré by sa im za normálnych okolností zdali nevýhodné, sa im zrazu budú javiť ako efektívne, lebo si na ne môžu lacno požičať. K čomu dôjde? Bude investované do takých aktivít, ktoré nie sú naozaj ziskové a dochádza k rastu (boom). Po čase však ľudia zistia, že ich odhady boli zlé (boli založené na zlých informáciách) a začnú meniť svoje konanie. Dôjde ku prepadu ekonomiky (bust), v rámci ktorého zlé projekty budú zastavené, pracovné sily naviazané na ne prepustené, zníži sa výroba a nastane pokles ekonomickej aktivity. Štátne zásahy v tejto fáze ešte viac prehĺbia prepad ekonomiky a predĺžia recesiu. Podľa rakúskych ekonómov takto došlo k “chybnému usmerneniu výroby” (misdirection of production) vplyvom menovej politiky centrálnej banky a na nej naviazaných bánk.
Veľká hospodárska kríza
Svetová hospodárska kríza v rokoch 1929 až 1933 je mylne interpretovanou udalosťou s nedoziernymi politickými a ekonomickými následkami. Kapitalizmus bol odsúdený ako vnútorne nestabilný systém a tento mýtus rezultoval do takých čiernych stránok ľudských dejín, akými boli nacionálny socializmus a neskorší fašizmus v Nemecku alebo nástup komunizmu aj mimo Ruska a všeobecná podpora jeho myšlienok v laických a najmä intelektuálnych kruhoch. Nastala hromadná socializácia ekonomických zdrojov, došlo k obrovskému rastu vplyvu štátu, intervencionizmu, protekcionizmu, nástupu éry sociálnej politiky a štátu blahobytu.
Faktom však zostáva, že všetky tieto dôsledky nemajú reálne opodstatnenie. Veľkú hospodársku krízu vyvolali práve štátne zásahy do ekonomiky a tie ju aj nepredstaviteľne prehĺbili a predĺžili až na štyri roky. Ako to teda bolo naozaj? Rakúski ekonómovia a myslitelia podali presvedčivé vysvetlenie príčin tejto krízy. Výnimočnú analýzu príčin a priebehu Veľkej depresie podal vo svojom diele America’s Great Depression z roku 1963 žiak Ludwiga von Misesa Murray N. Rothbard.
Počas dvadsiatych rokov minulého storočia dochádzalo v Spojených štátoch vplyvom menovej politiky Fed-u (americkej centrálnej banky) k obrovskému rastu peňazí v obehu nekrytých zlatom. Napriek zvyšovaniu peňažnej zásoby ceny bežných statkov klesali. Novoemitované peniaze boli nasmerovávané na kapitálový trh, čo sa prejavilo v prudkom náraste cien akcií. Keďže však dochádzalo k poklesu úrokovej miery pod jej prirodzenú úroveň, nové zdroje, ktoré investori na burze získali, boli investované do neopodstatnených projektov a došlo k zlému usmerňovaniu výroby. V roku 1929 Fed zavrel kohútik a prestal do ekonomiky vtláčať nové peniaze. Investori spozorovali svoj omyl a opustili svoje investície, na ktoré boli naviazané ďalšie – komplementárne – zdroje v podobe pracovných síl a ďalšieho kapitálu. Nastal obrovský prepad newyorskej burzy, ceny začali klesať, nezamestnanosť naberala hrozivé hodnoty. Prezident Roosevelt sa ujal vlády a svojou intervenčnou politikou fixácie cien a miezd zamedzil rýchlemu prispôsobeniu trhov a presunu investičných zdrojov do nových – ziskových príležitostí. Kríza sa preniesla prakticky na celý kapitalistický svet a neúmerne sa predĺžila.
Kapitalizmus sám ju nespôsobil. Hlavnú vinu nesie štát, aj keď si to prevažná väčšina ľudí nepripúšťa. Podnikatelia neboli schopní spozorovať, že ich novovznikajúce prevádzky by za normálnych okolností nemohli byť nikdy rentabilné. Fed ich umelo nízkymi úrokmi na nové peniaze pomýlil a došlo ku klasickej situácii ekonomickej krízy vyvolanej menovou politikou, ktorú opisuje rakúska ekonómia. Žiadny zabudovaný sklon trhovej ekonomiky k výkyvom nejestvuje.
Východiská z krízy
Rakúska teória hospodárskeho cyklu poskytuje funkčný prístup k analýze príčin hospodárskych výkyvov. Jej dnešná aplikácia na hospodárstvo je rovnako vhodná, ako tomu mohlo byť pred polstoročím. Napriek tomu nie je skoro vôbec známa a prijímaná. Ak sa pozrieme na zameranie hospodárskych politík jednotlivých štátov, vidíme mnohé nástroje, pomocou ktorých sa vláda snaží riadiť hospodársky vývoj a držať ho v tých “správnych” medziach. V období recesie sa (občas) znižujú dane, štát preberá na svoje plecia zabezpečenie potrebných investícií namiesto podnikateľov, hľadajú sa tzv. zabudované stabilizátory atď.
Osobité postavenie má už veľakrát spomínaná centrálna banka. Je známe, že Spojené štáty v poslednej dobe zaznamenávajú po období dlhoročného rastu pokles konjunktúry. Fed – centrálna banka – sa snaží stelesnením v ekonómami priam zbožňovanom Alanovi Greenspanovi pomocou svojich pák – t.j. stanovovaním úrokových mier – túto situáciu riešiť a krajinu vyviesť z krízy. Fed pravidelne reaguje najmä na vývoj inflácie, a to asi tak, že ak inflácia rastie, Greenspan pritiahne kohútik emisie nových peňazí – zvyšuje úrokové sadzby. Len aby sa hospodárstvo náhodou neprehrialo! Celá menová politika sa ale pohybuje v začarovanom kruhu liečenia príčin a následkov, ktoré sama vyvoláva. Veď kto iný ako práve centrálna banka môže zvýšiť množstvo peňazí v obehu – teda infláciu? Zvýšenie cien statkov je len vonkajším prejavom inflácie. Ako môžu vzrásť ceny všetkého bez toho, aby do ekonomiky nebolo napumpovaných viac peňazí? A na to má monopol výhradne Fed, alebo u nás NBS. Priemerná úroková miera v slovenskom hospodárstve je pod úrovňou miery inflácie meranej Indexom spotrebiteľských cien. NBS sa nám teda postarala o to, že koruna sa každoročne reálne znehodnocuje, aj keď ju máte uloženú ako vklad na účte v banke a plynú vám úroky. Úroková miera je teda nastavená veľmi vhodne na to, aby nás štát mohol ešte viacej okrádať a neviditeľne zdaňovať pomocou znehodnocovania peňazí, ktoré ešte máme vo vrecku. Problémy so svojvoľným stanovovaním úrokových mier som už dostatočne opísal v predošlých riadkoch.
Trhová ekonomika je vnútorne stabilný systém a trhová tvorba cien, teda aj úroku, zabezpečuje medzipriestorovú aj medzičasovú koordináciu ekonomických aktivít. Na voľnom trhu sa subjekty rozhodujú podľa vlastných preferencií a subjektívnych odhadov ziskových príležitostí. K chybám dochádza. Tieto chyby však nie sú zapríčiňované falošnými signálmi, ale zlým subjektívnym hodnotením. Trh nesprávne odhady “odmeňuje” stratou alebo bankrotom a presúva zdroje k úspešným. Narušenie tohto prirodzeného procesu zo strany úrokovej alebo úverovej politiky vyvoláva rozpad ekonomickej koordinácie a vedie k výkyvom v čase.
Jedinou cestou z hospodárskych kríz posledných dvoch storočí je cesta opustenia viery v možnosť centrálneho riadenia ekonomického života. Každá činnosť umelo vytvorenej inštitúcie zvanej centrálna banka je škodlivá a nevyhnutne vedie k problémom, ktoré jej však nikto nepripisuje. Možným východiskom z “kríz kapitalizmu” je v prvom rade odstránenie “krízy rozumu”, ktorou dlhodobo trpia vládni politici a im pochlebujúci ekonómovia, zrušenie monopolu centrálnej banky a navrátenie viery v stabilitu slobodného trhu.
|
.png)